V predošlom článku sme si spomenuli dobré aj zlé stránky Hlinkovej gardy. V tejto časti sa zameriame na najtemnejšiu stránku považskobystrickej HG, konkrétne Pohotovostné oddiely (POHG), ktoré patrili na Slovensku medzi tie najhorlivejšie a na účte majú aj jeden z najväčších masakrov na území Slovenska počas 2. sv. vojny. Išlo o popravy zaistencov väznice Krajského súdu v BB. Neboli to však kriminálnici, ale nepohodlní ľudia, po väčšine partizáni.
Pohotovostný oddiel Hlinkovej gardy (POHG) Považská Bystrica
Samostatnou kategóriou HG boli pohotovostné oddiely. Vznikli po SNP a ich úlohou bolo nachádzať a trestať preživších partizánov. Z pohľadu Hlavného veliteľstva HG bol ten považskobystrický oddiel mimoriadne silný a výkonný. Často je však mylne v médiách zamieňaný s 5. poľnou rotou HG. Časť oddielu vypomáhala Nemcom pri protipartizánskych akciách v okolí mesta, za čo žala nemalé pochvaly. Pri akciách v Súľove-Hradnej, Papradne, Marikovej, Orlovom, Dolnom Lieskove a Sverepci považskí gardisti zadržali desiatky partizánov a minimálne 25 ďalších zabili v boji. Taktiež majú zásluhu aj na zadržaní občana Vachalíka. POHG mala v tomto období aj malé plus, pretože iba na naliehanie hlavného veliteľa nedošlo k masakru vo Visolajoch, kde chcel nemecký veliteľ ako pomstu za zastrelenie 3 vojakov zabiť každého piateho obyvateľa obce*.
POHG z Považskej však naďalej spĺňal požiadavky Hlavného veliteľstva hlinkových gárd ako aj nemeckých orgánov na základe čoho naň padla voľba, keď bolo potrebné vyslať vojenské posily k POHG do Banskej Bystrice. V BB pôsobila čata pod velením Vojtecha Horu.
Aj napriek partizánskym excesom v meste, obyvateľstvo nemalo príliš ľúbezný názor na POHG. Obviňovali ich, že to nerobia pre vlasť, ale iba pre peniaze, pretože poberali za túto prácu dosť vysoký žold. Ale naspäť.
Považská čata, v počte približne 30 mužov (celý POHG v PB mal 122 mužov), sa pripojila k miestnemu oddielu v BB, čím stúpol stav jednotky na 184 mužov a tí okamžite vyburcovali k zvýšenej aktivite aj POHG z BB. Tu vznikla najtemnejšia stránka činnosti považskobystrickej čaty, ktorá sa podieľala na masových popravách v obci Nemecká.
Príslušníci čaty dostali za tieto zverstvá sprvoti buď minimálne tresty, alebo boli úplne zbavení viny. Bolo to aj následkom toho, že hlavný svedok, veliteľ Vojtech Hora, ktorý mohol do prípadu vniesť trochu svetla, ušiel za hranice a nikdy sa už nevrátil.
Podľa slov Leona Buntu1, zástupcu veliteľa čaty s hodnosťou zbrojníka (V hodnostnom rebríčku POHG išlo o ekvivalent armádneho poručíka.), hrali Nemci v tomto prípade iba vedľajšiu úlohu. Hlavnú úlohu v strieľaní zohrávali gardisti, ktorí od začiatku vedeli čo idú do Nemeckej robiť. Sprvoti skutočne vykonávali iba pomocné úkony ako strážne služby, neskôr sa však časť gardistov zúčastnila aj priamo na popravách. Tí väzňov donútili postaviť sa k ústiu pece a po strele do tyla sa telo zvalilo rovno do plameňov. Popravených navyše okradli o cennosti. Do pece sa taktiež hádzali aj sudy s asfaltom, aby sa zamedzilo zápachu spálených ľudských tiel. Popol obetí sa potom vyvážal do rieky Hron.
Medzi strieľajúcimi boli gardisti Knapek3 a Čudek4. Nemeckým jednotkám vraj bolo dokonca úplne jedno, ako sa s telami naloží. Nápad so spopolnením prišiel z radov Považskobystrickej čaty. O chod pece sa staral gardista Koleno2. Do 11. januára boli takto zabité stovky ľudí. Historiografia udáva počet od 400 do 900 ľudí, podľa výpovede Leona Buntu to bolo 12 nákladných áut, čo svedčí skôr o spodnej hranici tohto údaju. Kniha zaistencov Krajského súdu v BB obsahovala 450 záznamov. Vraždy trvali jeden celý týždeň, počas ktorého sa 24 hodín strieľalo a spopolňovalo. Leon Bunta celú akciu riadil a zadával úlohy. Gardisti dostali za toto počínanie odmenu 400-600, niektorí až 900 Ks a boli zaviazaní mlčanlivosťou.
Najviac gardistom vadilo, že museli zastreliť aj veľké množstvo detí. Svoju úlohu však vykonali.
Keď sa pozrieme na vyčíňanie gardistov neďaleko Martina, keď jeden človek strelu do hlavy prežil, či v obci Kremnička, kde viacero obetí zomrelo až v hrobe na udusenie, môžeme iba hádať, koľkým ľuďom sa stáli osudné plamene vápenky a nie guľka zo zbrane.
Z väzňov neunikol beštiálnemu vraždeniu považskej čaty nikto. Jedine francúzski partizáni, ktorí tušili, kam ich vezú sa pokúsili o útek priamo z nákladiaku. Všetkých až na jedného zastavila presná rana z pušky či guľometu, posledného zneškodnil ručný granát gardistu Kalivodu5. (Títo boli zradení jedným z Považskobystrických partizánov, ktorý prebehol na stranu gardistov.)
Obeťami POHG z Považskej Bystrice sa stalo, bezprostredne po masakri v Nemeckej, aj 8 ľudí, všetko židia. Na tejto akcii sa zúčastnilo 7 gardistov. Boli to Bunta, Spišiak6, Hajdúch, Pekar, Potrok7, Knápek a Kalivoda. Prvotný návrh bol týchto ľudí pustiť, keďže Nemci s nimi už nechceli mať nič spoločné, akcia v Nemeckej sa totiž skončila. Osudné sa im však stalo to, že dvaja z nich, manželia Javoroví, poznali Spišiaka, ktorý sa bál neskoršieho udania. Po zastrelení ich všetkých nahádzali do žumpy. Svoje obete gardisti samozrejme okradli o všetky cennosti a jednu ženu aj znásilnili.
Považskobystrický POHG na vlastné triko vykonal ešte jednu akciu v obci Nemecká. Keď sa dozvedeli, že sa v miestnych bunkroch ukrývajú partizáni, prišli a vyhodili do vzduchu asi tri bunkre.
Bunta sa o tejto skupine vyjadroval aj, že bola jedna z najhorlivejších a keby boli všetky skupiny také, nechodilo by po svete toľko bývalých partizánov. Do jeho cely bol nasadený agent ŠtB, ktorý ho vyšetroval. Z týchto spisov sa vytvoril približný scenár z Nemeckej. Bunta sa nesnažil nič zatĺkať okrem svojej viny. Agentom ŠtB bol vykreslený ako zažratý fašista, ktorý ľutuje iba jednu vec a to, že všetko vyšlo na povrch.
Bunta mal okrem toho ešte jednu ideu. Po akcii v Nemeckej si vyhliadol vápenku v Manínskej úžite a navrhol robiť poriadky aj v Považskej Bystrici, tentoraz s českým obyvateľstvom. Boh vie, ako by to skončilo, nebyť postupu vojsk červenej armády, ktoré ich prinútili k ústupu.
Proces s odsúdenými
Väčšina príslušníkov POHG PB po vojne ušla do zahraničia. Niektorí, ako Vojtech Hora, sa už nikdy nevrátili. Ostatní prišli späť do Považskej, iní odtiaľto ani neodišli a postavili sa ihneď pred súd, ktorý im vymeral tresty od verejného pokarhania až po konfiškáciu majetku. Najväčší trest bol vymeraný Fialovi a to 20 rokov (3 roky väzenia a 17 v pracovnom tábore), po polovici trestu mu však bol zvyšok odpustený.
Akcia v Nemeckej však vyšla najavo až neskôr, takže ŠtB obnovila konanie proti bývalým príslušníkom POHG opäť roku 1958.
Na základe nových výpovedí boli znova obžalovaní:
Leon Bunta, Mikuláš Spišiak, Ján Knapek, Ján Čudek, Jozef Rojko, Rudolf Potrok, František Tresa, František Šuchter, Ján Valient, Rudolf Kalivoda, Pavol Žierik, Vendelín Koleno, Jozef Chudovský, Jaroslav Bazala a Albert Hedera.
Obžalovaní boli zo spolupáchateľstva na hromadnej vražde, niektorí z nich aj z vraždy. Všetci už raz boli odsúdení, no súd rozhodol, že neboli dokázané všetky skutočnosti a tak pojednávanie obnovil.
Všetci spomínaní boli členmi POHG okrem Hederu, ktorý bol kaplánom v Považskej Bystrici. Ten bol obvinený z toho, že vo svojich kázňach nabádal na vraždenie a potom sľuboval jednoduché odpustky. Usvedčili ho samotní gardisti.
Veľa Považskobystričanov sa za neho postavilo a dosvedčilo, že to boli iba klamstvá (odsúdení gardisti chceli iba zľahčiť váhu svojich činov), tieto spisy sa však záhadne stratili. Súd mu vymeral 24 rokov, ten sa však odvolal a trest sa mu znížil na 20 rokov.
Dnes už vieme, že proces proti kaplánovi Hederovi bol vykonštruovaný a viacero svedectiev bývalých gardistov sa navzájom bilo. Cieľom komunistov však bolo poukázať na nebezpečenstvo cirkvi. Proces sa dokonca veľmi nápadne podobal procesu s vrahmi v Kremničke, kde bol tiež obžalovaný a neprávom odsúdený aj jeden kňaz, výpovede a obvinenia sa takmer úplne zhodovali.
Ak si všimnete tak proces bol obnovený po 13 rokoch. V časoch vraždenia mali niektorí muži iba 20 rokov. V časoch procesu mal už napríklad taký Koleno 60 rokov. Súviselo to s ľudovými povstaniami proti komunizmu v okolitých krajinách a preto bolo potrebné poukázať na to, že fašistická chamraď ešte nie je celkom odstránená, poukázať na zločiny počas vojny a vykresliť komunistov ako záchrancov.
Tresty boli tiež rozdávané zvláštnym spôsobom. Niektorých odsúdili na základe zákonov z roku 1923, iných podľa zákonov z roku 1950 a ďalších podľa zákonov z uhorských čias.
Tresty pre obžalovaných boli zaslúžené (okrem kaplána Hederu), no proces bol vo vysokej miere politicky využitý.
1 Leon Bunta (1912 – 1958), zástupca veliteľa čaty POHG Považská Bystrica. Roku 1958 odsúdený na trest smrti a popravený.
2 Vendelín Koleno (1897 – ?), príslušníka POHG Považská Bystrica. Roku 1958 odsúdený na 18 rokov väzenia.
3 Ján Knapek (1920 – 1958), príslušník POHG Považská Bystrica. Roku 1958 odsúdený na trest smrti a popravený.
4 Ján Čudek (1923 – ?), príslušník POHG Považská Bystrica. Roku 1958 odsúdený na 25 rokov väzenia.
5 Rudolf Kalivoda (1923 – 1997), príslušník POHG Považská Bystrica. Roku 1958 odsúdený na 21 rokov väzenia.
6 Mikuláš Spišiak (1912 – 1958), príslušník POHG Považská Bystrica. Roku 1958 odsúdený na trest smrti a popravený.
7 Rudolf Potrok (1924 – ?), príslušník POHG Považská Bystrica. Roku 1958 odsúdený na 25 rokov väzenia.
8 Jaroslav Bazala (1926 – ?), príslušník POHG Považská Bystrica. Roku 1958 odsúdený na 14 rokov väzenia.
– Jozef Rojko – príslušník POHG Považská Bystrica. Roku 1958 odsúdený na trest smrti a popravený. Pôvodne nebol odsúdený na trest smrti, ten mu bol však neskôr vymenený s iným členom aj práve kvôli tomu, že ako jediný nespolupracoval a všetko krvopotne a bez kúska ľútosti zatĺkal.
– Albert Hedera – považskobystrický kaplán, odsúdený na 24 rokov, trest neskôr skrátený na 20 rokov.
– Ján Valient a František Tresa – obaja príslušníci POHG, odsúdení na 22 rokov
– Pavol Žierik a Jozef Chudovský – obaja príslušníci POHG, odsúdení na 20 rokov
– František Šuchter – príslušník POHG Považská Bystrica, odsúdený na 13 rokov
* Partizáni tu totiž miestnemu učiteľovi ukradli auto. Pri úteku stretli 3 Nemcov na motorkách, ktorých zastrelili a utiekli. Privolaní Nemci tak nemohli nájsť vrahov medzi miestnymi ľuďmi. Preto sa rozhodli, ako pomstu, každého piateho obyvateľa dediny zabiť. Tichomír Javor však presvedčil Nemcov o nevine miestnych ľudí.
Výpoveď Leona Buntu si môžete prečítať tu!
Zdroj:
1.) Hruboň, Anton: 5. poľná rota hlinkovej gardy. Historia Nostra 2010, ISBN 978-80-970080-2-4, 102 s.
2.) Sokolovič, Peter: Hlinkova garda 1938-1945, Ústav pamäti národa 2009, ISBN 978-80-89335-10-7, 559 s.
3.) Hruboň, Anton: „Za Slovenský štát, za novú Európu!“, AntOn Solutions 2015, ISBN 978-80-89514-31-1, 222 s.
4.) Vojenská história 4/2012, Vojenský historický ústav v Bratislave 2012, ISSN 1335-3314, 213 s.
5.) Tomanová, Stanislava: Záujmová, kultúrno-osvetová a propagandistická činnosť Hlinkovej gardy v Považskej Bystrici (1939 – 1943); in Sokolovič, Peter: Život v Slovenskej republike, Slovenská republika 1939-1945 očami mladých historikov IX, Ústav pamäti národa 2010, ISBN 978-80-89335-37-4, 442 s.
6.) Gryzlov, Gavril: Gardistické inferno, Slovenské vydavateľstvo politickej literatúry, Bratislava 1957, 122 s.
7.) TOMANOVÁ, S.: Pohotovostný oddiel Hlinkovej gardy Považská Bystrica. In: HRUBOŇ, A. (zost.): Moderné dejiny Slovenska II. Ružomberok 2009, s. 101 – 123.
