VVS: 27.03.1945

Z letového denníka poručíka menom Aľbert Nikolajevič Devjatov – navigátor posádky 930. NBAP

Deň 27.03.1945 – bombardovanie +  prieskum v oblasti mesta Komárno. Uskutočnené dva bojové lety za noc v celkovej dĺžke 4 hod. Lety vykonané na lietadle Polikarpov Po-2.

Ďalšie bombardovanie v oblasti mesta Komárno. Uskutočnené tri bojové lety za noc v celkovej dĺžke 6 hod. 35 minút. Lety vykonané na lietadle Polikarpov Po-2.

Útok dvoch sovietskych lietadiel o 15:00 hod. v centre Nitry. Raketami zasiahli mestské divadlo a vedľajší obytný dom. Pri nálete sa dostali do súboja s dvoma nemeckými lietadlami. Obidve sovietske lietadlá boli zostrelené, piloti pre malú výšku nemali šancu použiť padáky. Jedno stíhacie lietadlo havarovalo na južnom okraji obce Nitrianske Hrnčiarovce kde sa zaborilo do hĺbky 3,5 metra. Druhé lietadlo havarovalo v katastri obce Jelenec.   

Zdroj: Košovan Š., Vontorčík E.A.: Nitra Slovenské Coventry?, Effeta, 2005

K identite týchto dvoch spomínaných strojov. Dňa 27.03.1945 sa na Slovensku zrútili minimálne tri sovietske lietadlá:
Lietadlo Il-2 patriace 5. leteckej armáde, 4. leteckej divízii a 90. pluku, s posádkou pilot gard. major Alexander Grigorjevič Kuzin (гв. майор Кузин Александр Григорьевич), strelec gard. staršina Alexej Vasiljevič Molčanov (гв. старшина Молчанов Алексей Васильевич) bolo zostrelené vo vzdušnom súboji nepriateľskými stíhačmi nad Nitrou, a dopadlo juhovýchodne od Nitry.

Alexander Grigorijevič Kuzin, nar. 1923

Z citácie udelenia vyznamenania "Hrdina Sovietskeho Zväzu" sa dozvedáme detaily: "Dňa 27. marca 1945 skupina „ilov“ vedená gardovým majorom Kuzinom bola v oblasti mesta Nitra napadnutá nepriateľskými stíhačkami Fw-190. Vo vzdušnom súboji Kuzin zostrelil nepriateľskú stíhačku, no aj jeho stroj bol vážne poškodený a začal horieť. Strelec z posádky bol zabitý. Letec opustil lietadlo na padáku. Bol to jeho 161. bojový let a aj posledný.

Stratiac vedomie po údere o zem a od utrpených popálenín, bol zajatý a poslaný do tábora. Našťastie nie na dlho. Dňa 20 apríla 1945 americké vojská obsadili zajatecký tábor a oslobodili zajatcov. Tu aj Kuzmin prežil májové víťazné dni a 20. mája sa vrátil k pluku."

Na akciu a súboj si spomína aj gar. kapitán Beregovoj, Georgij Timofejevič (Береговой, Георгий Тимофеевич), veliteľ letky 90.GŠAP:

"...ani nie za hodinu v ten istý deň, sme dostali príkaz na druhý bojový let. Na opravu SPU medzi pilotom Kuzminom a strelcom Molčanom (SPU - intercom, spojenie medzi pilotom a strelcom – poznámka prekladateľa), ktoré bolo poškodené v predchádzajúcom boji, nezostávalo času. Ranná oblačnosť sa potrhala. Nebo sa vyjasnilo. Viditeľnosť vynikajúca tak pre nás ako aj pre Nemcov. K cieľu sme leteli v prízemnej výške. A tam sa to opäť začalo: Protilietadlová paľba a aj útočiace „fokkery“ sa opäť objavili. Ljadskému sa na krídle objavila diera, môj chvost bol prederavený od paľby väčšieho kalibru, kto-to zadymil a odletel bokom...No cieľ pod nami horí, šturmoviky vykonávajú svoju prácu. Vyberajúc lietadlo z ďalšieho strmlavého útoku, som zahliadol, že za chvost Kuzinovi sa dostávajú dva „fokkery“. Strelec Molčanov búšil zo svojho guľometu a pilot Kuzin ako keby sa nič nedialo prelieta kopec, naberá výšku ako keby za ním nikoho nebolo. Tak ako sa neskôr ukázalo dávku z guľometu , ktorá preťala vzduch v jeho blízkosti videl, no myslel si, že strieľajú zdola  z oerlikónov. A varovať ho, že za chvostom má dvoch nepriateľských stíhačov, nemal kto: SPU nefungovalo. Druhá dávka tiež prešla mimo. Molčanovi sa podarilo zo svojho guľometu zasiahnúť blížiaci sa „fokker“ a Nemca odhodilo do boku v čase keď stlačil spúšť svojich zbraní. Druhý „fokker“ však svoju šancu nepremeškal. Husto dymiaci stroj Kuzina padal dole k zemi. Ljadskij neskôr rozprával, že ako keby zahliadol dva biele body: viditeľne Kuzin aj Molčanov úspešne vyskočili z horiacej mašiny na padákoch.  No presnosť informácie nevedel zaručiť, nakoľko  po ňom samotnom začalo páliť protilietadlové delostrelectvo. A potom sa objavili naše „jaky“. Protilietadlovcov sme umlčali sami, a „fokkerov“ vzali na seba stíhači. Boj bol ťažký. Za niekoľko minút  sa na zemi za strojom Kuzina jeden za druhým objavili ešte štyri ohniská: jeden „Jak“ zo sprievodnej skupiny a tri „Fw-190“. Keď sme stúpali po ďalšom útoku, cieľ sa zmenil na jednu ohnivú rieku...

Večer sa rozprávalo len o Kuzinovi. To, že sa Saša nevrátil z boja, zatriaslo mnohými. Osobitne prudko to prežíval major Nikolajev. Oni spolu s Kuzinom bojovali od celkom prvých dní. „Nemôžem tomu uveriť!“ vravel Nikolajev. „Celú vojnu sme spolu prešli a teba, na samý koniec...“

...letisko Kopčany v Československu, kam sme sa začiatkom apríla presunuli z Maďarska nás privítalo stálym dažďom. Počasie zostávalo bezletové, no lietať bolo potrebné. Práce bolo na rozdávanie. Lietali sme v daždi, nie vždy, pravda, sa podarilo z neho prísť, ako sa povie, suchým. Miesta boli pre nás novými, občas žiadna viditeľnosť... " 

Gar. kapitán Georgij Timofejevič Beregovoj, veliteľ letky 90.GŠAP pri svojom Il-2

Tretím strateným lietadlom a druhým strateným Il-2 bol stroj výrobného čísla 10569 pilotovaný posádkou pilot ml.por. Marvij Mirganovič Mirganov (мл. лейтенант Мигранов Марвий Мигранович) a strelec starešina Dmitrij Ivanovič Korovnikov (старшина Коровников Дмитрий Иванович). Stroj dopadol na železničnú trať juhozápadne od Nových Zámkov. Ťažko zranení letci padli do zajatia. 

Druhým strateným strojom nad Nitrou bol stíhací Jak-9T od 5.leteckej armády, 331. divízie a 122. pluku pilotovaný ml. poručíkom Petrom Andrejevičom Filatovom (мл. лейтенант Филатов Петр Андреевич)(nar. 1921). Pilot vyskočil z poškodeného lietadla na padáku. Stroj dopadol na pole pri obci Nitrianske Hrnčiarovce. Podľa očitých svedkov zasiahla stíhačku protilietadlová paľba zo zeme.

V októbri 1986 bol vykonaný terénny prieskum a vyzdvihnutie trosiek lietadla na mieste dopadu. Našla sa osobná zbraň pilota značky Tokarev, palubné guľomty 12,7 mm a protitankový kanón ráže 37mm strieľajúci osou vrtule..

Vyzdvihovanie trosiek Jak-9T v Nitrianskych Hrnčiarovciach v r. 1986.

Zdroj: http://www.warheroes.ru; Camo, Podolsk, Rusko; Береговой , Георгий Тимофеевич, Три высоты; http://airaces.narod.ru/all7/beregov.htm

USAAF: 26.03.1945

V pondelok 26. marca 1945 sa uskutočnilo posledné zaznamenané pôsobenie Amerických vzdušných síl na Slovensku. Cieľmi viac ako 500 bombardérov B-17 a B-24, so stíhacím doprovodom, sa stali zoraďovacie stanice v mestách Wiener-Neustadt, Strasshof, Bruck an der Leitha a Neunkirchen v Rakúsku, Szombathely v Maďarsku a Bratislave-Rači na Slovensku.

Dňa 25. marca 1945 začala Bratislavsko-Brnenská operácia červenej armády. Táto informácia má súvis so spomenutým útokom Američanov, nakoľko ich rozviedka zistila vysoké koncentrácie vojsk a techniky nepriateľa na železničných bodoch v Bratislave. Nemecké vojská jednak ustupovaly cez tento významný železničný uzol smer Viedeň, a taktiež opačným smerom prúdili posily a zásoby pre frontové jednotky, ktoré sa ocitli pod silnejúcim tlakom červenej armády. Americké bombardovanie Bratislavy nebolo priamou podporou sovietskej ofenzívy, a prebehlo len na základe vyhodnotenia situácie a možnosti a potreby napadnúť koncentráciu vojsk nepriateľa.

Na Bratislavu bolo v tento marcový deň vyslaných 122 bombardérov B-24 od 55. bombardovacieho krídla s doprovodom 50 stíhačiek P-38, ktoré zabezpečovali skupine krytie počas celého letu. Nad Bratislavu sa dostavilo „len“ 60 bombardérov B-24 patriacich 464. a 485. bombardovacej skupine. Medzi 13:21 až 14:02 hod. zhodili vizuálne na cieľ 133,72 ton bômb. Fotoprieskum odhalil 60 až 70 zásahov na stanici v oblasti opravárenských dielní a ďalších 20 až 30 kráterov po bombách na východnom konci depa. 40 až 50 bômb dopadlo na juhovýchode cieľovej oblasti, kde spôsobili požiar. Hlavná tiaž bômb dopadla od východu na západnú časť stanice. Všetky trate boli dočasne blokované množstvom kráterov. Z celkového počtu asi 600 vagónov bolo približne 100 nákladných vagónov zničených alebo poškodených. V oblasti cieľa vzniklo niekoľko požiarov. Stanica bola podľa odhadu americkej rozviedky na 70% vyradená z prevádzky. Neboli poškodené dielne a depo na západe stanice, avšak bola zablokovaná komunikácia medzi hlavnou traťou a týmito objektmi. Vážne poškodenie však zaznamenala zástavba situovaná na sever od stanice. Šesť bômb dopadlo na severe, tri na severovýchode.

Bolo zničených 11 domov, staničná budova, celé koľajisko zriaďovacej stanice, 8 vodných studní, veľký počet nákladných vozňov väčšinou s muníciou, ktoré zničil požiar

Za obeť padlo 10 civilistov (p. Baťová, Baťa, ich vnučka (vnuk?), Čamaj, Husarovič, Diviak, Križka (Kiška?), Karvašová, Karvaš, Rolleová (Rolerová?)) a 16 nemeckých vojakov a desiatky zajatcov, ktorí zahynuli v železničných vozňoch a veľkej bombovej jame, ktorá vznikla po prvej vlne náletu za Šúrskou ulicou.

Pán Eduard Wenzl spomínal:

„Pracoval som ako traťový robotník u Traťmajstrovského úseku Bratislava – Zriaďovacia stanica Rendez v mesiaci marec 1945, kde sme boli zapožičaní, pätnásti zamestnanci do Pobočného rušňového depa na skladanie uhlia do Figúr (zásobníkov uhlia) pre parné rušne. Každý deň nás doobeda okolo desiatej hodiny z práce vyrušila siréna oznamujúca prelet anglo-amerických lietadiel. Parné rušne z Depa a vlaky odišli do Rače (do Záresu pri BEZke). Zamestnancov odviezla pripravená súprava osobných vozňov rovnako do Záresu, aby sa rozišli do vinohradov. Ja som sa vždy zdržiaval v našom dome. Aj 26.3.1945 som prišiel počas poplachu domov. Mojej mame som dohováral, prečo dnes nešla so súpravou do Rače. Odpovedala mi, že každý deň nás len strašia. Keď v rádiu hlásili, že lietadlá od Nitry smerujú na Bratislavu, odišla k susedom Svitkom do pivnice. Ja som s bratom Rudom zostal doma. Pozerali sme sa na lietadlá prilietavajúce od Svätého Jura, keď sme zbadali pod lietadlami čierne mračno (ako roj včiel) zakričal som na brata, aby si rýchlo ľahol na zem, lebo nás bombardujú. Padali bomby a tlak vzduchu nás hádzal z miesta na miesto, čo bol veľmi nepríjemný tlak na žalúdok a uši. Po ukončení výbuchov bômb bolo všade veľa prachu. Zistil som, že máme rozbité všetky okná a dvere vylámané zo zárubní. Vyšiel som na ulicu, kde som sa stretol s mamou. Povedal mi, že u susedov Svitkov v pivnici (asi 3 x 3 metre) to bol ohlušujúci zážitok. Mame som povedal, že idem na stanicu, lebo tam začali horieť vozne so slamou. S inými chlapmi sme začali vagóny rozvesovať a od horiacich roztláčať. Ani som nezbadal, že ľudia s ktorými sme vozne roztláčali zasa utiekli, lebo išiel ďalší roj bombardovacích lietadiel smerom od Ivánky a Bernolákova. Utekal som aj ja do ulice k nášmu domu. Pud sebazáchovy mi ale hovoril, aby som utekal proti smeru prilietavajúcich lietadiel cez role. Keď som počul a videl prvé výbuchy bômb, ľahol som si do vyoranej brázdy a za chvíľu som utekal ďalej. Zastavil som sa v poli (dnes sú tam obchody NAY a KONRAD). Asi po hodine, keď ma opustil strach som sa vrátil domov. Tam ma privítala spúšť v podobe rozbombardovaného domu susedov Svitkovcov, Boršových, Tuscherových a mnoho kráterov od bomb okolo nášho domu. V dome už bola moja mama a brat Rudo. Povedali mi, aby som sa išiel pozrieť cez záhradku, že sú tam zabití susedia Baťoví. Pán Baťa bol vyhodený na strome, pani Baťová ležala pri drôtenom plote, vedľa nej ich vnúča a kúsok vedľa pani Rollerová. Ich malý kryt v záhradke dostal plný zásah. Potom sme s bratom a mamou pomocou dosák a latiek zatĺkli okná a dvere a odišli sme do Rače k rodine Cíchovej, kde sme našli dočasný domov. Ďalšie dni som dokonalejšie zaistil okná a dvere nášho domu. Z Rače sme sa vrátili až 5. mája 1945. Dosky na dverách boli odtrhnuté a byt čiastočne vykradnutý“.

   

Zdroje: NARA; internet: http://www.racan.sk/2010/01/rendez.html; SNA; 

Ako prvá zaútočila na Bratislavu 485. bombardovacia skupina, ktorá vzlietla na svoju 167-mu misiu. Časukáže, že do konca vojny jej posádky odletia „už len“ dvadsať akcií. Maj. Pruitt viedol formáciu 26 bombardérov B-24, ktoré vzlietli o 09:05 hod. z letiska Venossa, na operáciu namierenú proti železničnej stanici v Bratislave-Rači. Dvadsiaty siedmy stroj mal nehodu na dráhe a tak sa štart a formovanie všetkých strojov skupiny natiahli. O hodinu vzlietlo ďalších päť strojov, ktoré doplnili formáciu. Bombardéry úspešne našli cieľ a ako prvá skupina naň o 13:21 hod. zhodili 62 ton bômb.

Vo formácii 830. bombardovacej perute letel 1st Lt. George Manuel a jeho posádka na stroji B-24L-15-FO 44-49930.

1st Lt.                     George M. Manuel                                P                             POW

2nd Lt.                    Vernon P. Lovejoy                                CP                          POW

2nd Lt.                    Richard A. Labarron                             N                            KIA

Capt.                       Victor Vergara                                        B                            POW

Cpl.                         John J. Brennan Jr.                                B/T                        POW

Cpl.                         Raymond R. Haden                               R/W                      POW

Cpl.                         Rupert E. Hazen                                    N/G                        POW

Cpl.                         George F. Raidel                                   T/G                         POW

S/Sgt.                      Chester E. Konkolewski                       R/O                       POW

T/Sgt.                      Rolland E. Roller                                    U/T                      POW

„Dva granáty flaku explodovali medzi vedúcim stojom a strojom 930. Šrapnely preťali káble riadenia a zasiahli motory č. 3 a 4 na stroji č. 930.“ Spomína Major Pruitt, vedúci formácie. „Okamžite po odhodení bômb sa stroj 930 vzdialil doľava, strácal výšku a smeroval na východ. Niekoľko minút neskôr stíhací doprovod rádiom oznámil pozorovanie deviatich padákov pochádzajúcich z B-24 s dvoma poškodenými motormi."

Podarilo sa nám vystopovať a kontaktovať niekoľkých členov posádky, avšak iba spomienky horného strelca Rolanda E. Rollera podávajú ucelený pohľad na posledné chvíle bombardéru a jeho posádky:

"Leteli sme vo výške asi 7500 metrov, keď náš bombardér zasiahol flak a vyradil dva motory. Bolo asi 12:30 hod. Krátko na to nás zasiahol ďalší granát na pravej strane a vyradil hydrauliku, poškodil palivové rozvody a elektrickú rozvodnú skriňu nachádzajúcu sa v spodnej časti lietadla. Tento zásah nás vážne ochromil a bombardér sa len sťažka držal vo vzduchu. Tretí zásah poškodil riadenie druhého pilota a ovládanie motorov.

V tom istom čase, ako sme dostávali zásahy leteli piloti George Manuel a Paul Lovejoy nad cieľom a úspešne sme odbombardovali.

Ako náš stroj strácal výšku, piloti zamierili na východ s nádejou, že dosiahneme ruské línie a pristaneme alebo vyskočíme na spojencami ovládanom území.

Lt. Manuel mi povedal, aby som sa uistil že všetci počuli jeho oznam cez interkom že sa vyskakuje na padákoch keď sa rozozvučí poplachový zvonec. Prešiel som celú palubu a videl ako si všetci nasadzujú padáky, čo bol jasný znak že počuli. Potom som si pripol padák aj ja, a čakal pri bombovnici na povel.

George rozozvučal zvon a Vergara vyskočil ako prvý. Potom sa objavil druhý pilot. Tesne pred tým ako skočil, som mu ponúkol plechovku piva. Vyhodil ju von so slovami “Na to nemám teraz čas“, a vyskočil. Nikdy som sa nezamyslel nad tým, kto alebo čo dorazilo na zem skôr...

Po rokoch mi však Paul povedal, že iné posádky ma považovali za najpokojnejšieho a najflegmatickejšieho z posádky (iba pre tú ponúknutú plechovku piva).

Paula som nasledoval v okamihu, keď sa pilot Manuel dostával zo svojej sedačky.    Ako som padal vzduchom voľným pádom, spozoroval som niekoľko dier v mojom padáku. Pozrel som dolu a uvidel, že pristávam na poli plnom vojakov, ktorí na mňa strieľali. Odhodil som svoju pištoľ, aby si nemysleli že ich chcem napadnúť.

Keď som pristál, prepadol som cez konáre stromu a poranil si nohu. Na zemi som sa ešte nadovšetko vyváľal v blate. Takéhoto ufúľaného ma našli Nemeckí vojaci. Naviac sa mi prederavil balíček so značkovačom a tak moje vlasy a oblečenie boli celé od zeleného prášku.

Vzali ma do neďalekého domu, kde ma vyzliekli donaha a prehľadali. Žena v dome mi ponúkla chlieb a mlieko, avšak ja som sa bál to prijať. Neskôr som to oľutoval, pretože som nič poriadne nejedol nasledujúcich dvanásť dní.

Keď Paul Lovejoy pristával, narazil taktiež do stromu a konár mu vyrazil niekoľko zubov a Paul padol do bezvedomia.

Nasledujúci deň nás piatich vzali do kostola, kde sme počkali na zvyšok našej posádky. Potom oddelili dôstojníkov od poddôstojníkov a pre nás začal dvojtýždňový pochod do Norimberku.“ Letcov ešte zastihol pochod z Norimberku do Stalag Luft III A v Moosburgu.

Záhadou ostáva osud 2nd Lt. Richard A. La Barrona. Jeho meno je uvedené na pamätnej tabuli pohrešovaných v Epinal (Vosges) na Americkom cintoríne vo Francúzsku. Pravdepodobne sa jeho telo nikdy nenašlo...

Taktiež osud bombardéru nie je presne známy. Podľa posledných zistení sa stroj zrútil niekde južne od mesta Levice. Koncom marca však juhozápadným Slovenskom prechádzal front a preto sa žiadne hlásenia ani iné informácie nedochovali a obyvateľstvo je tiež neisté v spomienkach.

Posádka Lt. Manuela.

B-24 od 485.BG s označením "biele O"

LaBarron, fotografia z 8mm filmu R. Rollera

Posádka Lt. Manuela.

Ako druhá skupina bombardérov sa nad Bratislavu dostavili stroje 464.BG. Počas útoku na zoraďovaciu stanicu v Bratislave, ktorý prebehol tesne po druhej hodine popoludní,  bol zasiahnutý protilietadlovou paľbou do oblasti bombovnice stroj B-24L-1-FO 44-49194 "Bonnie Annie Laurie" od 464.BG / 778.BS zo základne Pantanella. Capt. Walter Steves sa za pomoci druhého pilota Maj. Harry S. Wilsona snažil horiaci stroj udržať v rovnomernom lete s klesaním 45 stupňov kým posádka, v zložení navigátor 1st Lt. Robert H. Johnston, predný strelec a navigátor 1st Lt. Gerald W. Black, bombometčík 1st Lt. Thomas F. Brown Jr., radarový navigátor 1st Lt. Peter K. Wilson, rádio operátor T/Sgt. Talmadge P. Callison, a strelci T/Sgt. George P. Lawson, pravý bočný strelec S/Sgt. William W. Skinner, zadný strelec S/Sgt. Elmer A. Buffo a ľavý bočný strelec S/Sgt. Roland H. Hiatt neopustí palubu. Potom obaja taktiež úspešne vyskočili na padákoch. Počas dopadu si William Skinner zlomil nohu a bol odvezený do nemocnice. Druhý pilot Wilson je po dopade vedený ako mŕtvy bez bližšieho určenia príčiny smrti. Jeho meno je uvedené na pamätnej tabuli na americkom cintoríne v meste Epinal vo Francúzsku. Horiaci stroj s označením “White T” dopadol pri obci Zellendorf v Rakúsku.

Zdroje: Schneider S.: „Missions by the Numbers“, 485.BG Assn, 2002, pp. 161-162; NARA, MACR 13196; R. Roller, emails to P. Kaššák (2002-2005); LaBarron family; 

VVS: 26.03.1945

Dňa 25. marca 1945 sa začala Bratislavsko – Brnenská operácia. Artamonovi vojaci so svojimi stíhačkami Lavočkin La 5Fn (patriaci 5. leteckej armáde, 14. divízii a 177. pluku) operovali z poľného letiska nachádzajúceho sa v blízkosti Želiezoviec. Odtiaľ kpt. N.S. Artamonov 26. marca 1945 vyletel na svoje posledné dva bojové lety, aj keď nemusel. Doktor pluku mu zakázal letieť, lebo zdravotne nebol v poriadku. On odmietol jeho námietky a vyletel na prieskumný let do priestoru Nitry a Vrábel. Od Vrábel smerom na Levice o 14:55 hod. objavil nemeckú motorizovanú kolónu smerujúcu k frontu. Po pristátí výsledky svojho prieskumu zahlásil veliteľovi divízie Judakovi. Ako správny veliteľ vyletel kpt. Artamonov na čele „lavočiek“ ich pluku v stroji La 5Fn výr. čísla 39213082, s číslom motora 82132808. Aby neboli spozorovaní, kolónu obleteli veľkým oblúkom a začali na ňu útok z 800 m odzadu. Po znížení letu na účinný dostrel sa na ceste rozpútalo peklo a  jedna ohnivá dráha z nich si našla svoju obeť. Počas “šturmovky” na kolónu naplno zasiahla „lavočku“ kpt. Artamonova. Tá po zásahu začala vo vzduchu okamžite horieť. Ranený pilot s posledným zbytkom unikajúcich síl nasmeroval svoju horiacu fakľu do nemeckej kolóny. Po dopade do jej radov podriadení hrdinského pilota uvideli, ako na ceste nastal veľký výbuch. Do tohto priestoru okamžite vyslali ľudí, aby jeho telesné pozostatky previezli do Želiezoviec. Vďaka tomu vieme, že kpt. Artamonov zahynul v priestore Teliniec. Po prevoze jeho telesných pozostatkov do Želiezoviec bol zo všetkými vojenskými poctami pochovaný. Nemal tam však dlhý odpočinok, lebo o rok neskôr bol exhumovaný a opätovne pochovaný na vtedy budujúcom sa cintoríne padlých sovietskych vojakov v Štúrove. No tentokrát bol uložený do jedného zo spoločných hrobov, bez označenia o koho sa jedná. 

Nikolaj Semenovič Artamonov

Artamonov (vpravo) so svojím bojovým druhom

Artamonovova pamätná tabula pri jeho rodnom dome

Nikolaj Semenovič Artamonov (гв. капитан Артамонов Николай Семенович) sa narodil v roľníckej rodine 21. mája 1920 v dedine Nekljudovka. V roku 1941 bol odvedený do radov ČA. Po ukončení vojenskej leteckej školy bol v roku 1942 ako stíhač v hodnosti podporučíka preradený na docvičenie k bojovému útvaru. Svoj prvý zostrel nepriateľského lietadla dosiahol 25. júla 1943 v priestore Kalinina, keď k zemi odporúčal nemecké prieskumné lietadlo Hs-126. Po absolvovaní 165 bojových letov /z toho 32 prieskumných/, v ktorých absolvoval 42 vzdušných súbojov, bol už v hodnosti nadporučíka. 10. marca 1944 bol zaradený ako pomocník veliteľa vzdušnej streľby pluku.

Svoje posledné vzdušné víťazstvo kpt. N.S. Artamonov dosiahol 11. marca 1945, keď sa mu podarilo v priestore Hercegfalva (Maďarsko) zostreliť nemeckú stíhačku Fw 190. Tým pádom mal na konte celkovo 28 samostatných a 8 skupinových zostrelov nepriateľských lietadiel. 

Na príkaz Prezídia najvyššieho sovietu ZSSR bola npor. N.S. Artamonovi 19. augusta 1944 za dosiahnuté bojové zásluhy udelená Zlatá Hviezda Hrdinu Sovietskeho zväzu a Leninov rád. V materiáloch MÚ Štúrovo je doteraz evidovaný pod p. č. 337.

Zdroje: S. Bursa via Július Juhász, doplnený o informácie P. Kaššáka

Útok štyroch stíhačiek La 5 na vlak v železničnej stanici Kozárovce. Ostreľovali vojenský transport s nemeckou bojovou technikou idúci na Zlaté Moravce. Lietadlá pokračovali v smere na Nitru kde v prízemnom lete prekvapili obsluhu štvorhlavňového rýchlopalného kanóna. Obsluha ďalšieho kanóna umiestneného južne od obce Tormoš (Chrenová) nemala šancu ani vystreliť. Všetci štyria vojaci zahynuli. Stíhacie lietadlá pri prelete nad mestom ostreľovali ulice v centre mesta.

V priestore nad Brančom sa do bojovej formácie sformovalo 27 bombardérov. Leteli poza kopec Katrušu, ktorý obleteli, nabrali útočnú výšku smerom na železničnú stanicu stred mesta a Zobor. Nálet sa konal v štyroch vlnách a začal okolo 9:30 a končil o 10:50 hod. Lietadlá pri útoku použili aj palubné zbrane. Celkový počet usmrtených osôb a zomrelých na následky zranení  bolo 341 z toho 13 vojakov. 48 domov bolo úplne zničených a 289 poškodených. 172 bytov bolo poškodených bez možnosti rekonštrukcie, 430 bytov sa dalo zrekonštruovať. Bolo zhodených 164 bômb.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Zdroj: Košovan Š., Vontorčík E.A.: Nitra Slovenské Coventry?, Effeta, 2005

Fotografie: http://www.facebook.com/media/set/?set=a.305509309462537.90561.171353036211499&type=3#!/media/set/?set=a.305509309462537.90561.171353036211499&type=3

Timotej S. Liadsky: "Pristáli sme v Heréde. Uskutočnil som tri lety a potom sme preleteli na letisko pod Levice. Miestny ľudia so slzami v očiach  žalovali na našich vojakov: rabujú. Áno sami sme videli na uliciach perie od roztrhaných perín, viditeľne zlodeji hľadali zlato. Toto všetko kradli týlové krysy. Bojujúci vpredu nič nepotrebovali.

Zostrelili Hrdinu ZSSR Rjabova, ktorý počas polovice mesiaca utekal zo zajatia a vrátil sa k pluku. Mnoho letcov utekalo zo zajatia.

Počas nášho odchodu z divízie sa nevrátilo 7 posádok.V Leviciach mi udelili vyznamenanie Zlatú hviezdu a odznak Lenina."

Hrdina sovietskeho zväzu Timotej S. Liadsky

Zdroj: Лядский, Тимофей Сергеевич, 90- гв. шап, Записки из лётного планшета 

Z letového denníka poručíka menom Aľbert Nikolajevič Devjatov – navigátor posádky 930. NBAP

Deň 26.03.1945 – bombardovanie mesta Zlaté Moravce. Uskutočnených šesť bojových letov za noc z letiska Vadkert v celkovej dĺžke 6 hod. 37 minút. Lety vykonané na lietadle Polikarpov Po–2.
Neskôr jednotka absolvovala prelet na letisko Tupá-Chorvatice. Let uskutočnený cez deň v celkovej dĺžke 20 minút. Let vykonaný na lietadle Polikarpov Po–2. 

V ten istý deň dostal rozkaz k presunu z letiska Vadkert na letisko Plaškovce (10 km severne od Šiah) aj štáb 312.NBAD. Presný dátum uskutočneného preletu je však neznámy.

Ďalší stratený Il-2 zostrelený protilietadlovou paľbou, ktorý sa zrútil v katastri obce Tesárske Mlyňany patril 5. leteckej armáde, 4. GŠAD a 91.GŠAP. Pilot bol letec gar. poručík Danilov Michail Venidiktovič (гв. лейтенант Данилов Михаил Венидиктович), nar. 1922, a strelec Šutov.

Zdroj: TsAMO, Podolsk, Rusko

Na stíhacom stroji Jak-3 sa 26.03.1945 nevrátil z bojového letu pri útoku na vojská protivníka v osídlenej oblasti Senča (neskor obec Svätuša, ktorá sa v roku 1960 spojila s obcou Belek a vytvorili obec Podhájska) letec gar. nadporučík Kirejev Nikolaj Aleksejevič (гв. ст. лейтенант Киреев Николай Алексеевич), nar. 1922, patriaci k 5.VA,  3.GIAD, 150.GIAP. Stroj prišiel o krídlo a letec musel vyskočiť na padáku. 
Toropov Lev Ivanovič z 151.GIAP (Торопов Лев Иванович) spomína na technické problémy lietadiel Jak-3. "V našej divízii sa zlomili krídla na Jak-3 vyrobených v závode Tbilisi. Ten prešiel na výrobu tohto typu koncom vojny. U nás v divízii bolo štyri alebo päť prípadov kedy odpadli krídla. Stalo sa tak aj po vojne. Väčšinou sa podarilo pilotom vyskočiť na padákoch. Napríklad môj kamarát Koľja Kirejev, už v Československu mu počas boja, pri vychádzaní z útoku odpadlo krídlo."

Lev Ivanovič Toropov

Zdroj: TsAMO, Podolsk, Rusko; http://iremember.ru;