Čarnogurskému nech je odpustené...

Poľnohospodárske družstvo Vinohrady Choňkovce je najvýchodnejšie položené na Slovensku, časť jeho pôdy lemuje ukrajinskú hranicu. Slovenské líšky tu nedávajú dobrú noc, skôr ich ukrajinské kolegyne sem chodia želať dobré ráno... Napriek nevďačnej dobe však družstvo prosperuje, hoci už prežilo všeličo.

S Ukrajinou si podáva ruky Choňkovské družstvo. Už roky patrí k najlepším poľnohospodárskym firmám. Aj keď prežilo obdobie, keď v regióne krachoval jeden podnik za druhým. Padali podstatne „silnejší hráči“. Hoci sa história s Choňkovským družstvom, hospodáriacim na 4 100-hektárovej výmere príliš nemaznala, žije dodnes. Podľa predsedu Jána Petra sedeli u neho v kancelárii mnohí „papaláši“ – medzi nimi aj niekdajší premiér Ján Čarnogurský, ktorému stále nevie odpustiť. Roľnícke družstvá v susedných obciach Choňkovce a Koňuš vznikli v roku 1959, aby sa v roku 1972 spojili. Problémy sa začali kopiť o tri roky, po umelom zlúčení s ďalšími podnikmi. Pribudli Baškovce, Hlivištia, Horňa, Podhoroď, Beňatina, Inovce, Ruská Bystrá a Ruský Hrabovec. Družstvo tak disponovalo veľkou výmerou pôdy v pohraničnej a v horskej oblasti a na nej je ťažké hospodáriť. Nad pšenicou ani nerozmýšľali, zber iných plodín prinášal tiež veľké straty. Uvažovali aj nad repkou olejnatou, lenže pod lesom žije toľko vysokej zveri, že by vyžrala úrodu prakticky do koreňa...
„Neskôr zakapal i veľký odchov jalovíc a oviec,“ vysvetľuje predseda družstva Ján Petro. „Ovce sme zrušili, lebo odrazu nebolo odberateľov syra a cena vlny padla tak, že sa vôbec nevyplácala. Dokonca aj s jahňatami to išlo z kopca, mali napríklad putovať na veľkonočný trh do Talianska, no kvôli rôznym prieťahom odišli až v septembri a za smiešne koruny. Z očakávaného zisku nebolo nič, len problémy...“ Družstvo bolo nútené zmeniť koncepciu živočíšnej výroby, dnes sa sústreďuje najmä na mlieko, hovädzinu a bravčovinu. Rastlinná výroba je skôr doplnková, pre potreby družstva. Od roku 2000, kedy PD získalo do užívania vinársky závod, sa Choňkovce pýšia aj vinohradníctvom (rizling, müller, tramín, frankovka), a konkurujú takým vinárskym baštám v regióne, ako je Tibava či Orechová.

Celoživotný predseda
Ján Petro vedie družstvo už 38 rokov. Predsedovať začal v rodnej obci Koňuš ako 24-ročný, hoci to bola v tom čase veľká odvaha a na mládenca príliš vysoká funkcia. Lenže Petro bol na družstve vďaka rodičom odchovaný, od prvého dňa mal jasno, čo a ako robiť. Družstvo dovtedy nikdy nesplnilo ročné normy na mlieko. Od jeho nástupu v septembri 1971 do konca kalendárneho roka ale prekročilo plán o 20-tisíc litrov. „Družstvo bolo v katastrofálnom stave. Stará technika, zdevastované maštale, odlišná mentalita i názory ľudí, ale bol som mladý a mal veľa energie,“ spomína Ján Petro. O dva roky už boli zisky. No onedlho prišlo spomínané zlučovanie s ďalšími družstvami a nové problémy. „Bola to úplne iná doba: vtedy bolo za čo, ale nebolo čo kúpiť. Traktor či sejačka – tuzexový tovar. Dnes naopak kúpite všetko, ale chýbajú fi nancie. Aj keď vykazujete zisk, koruny reálne chýbajú, absentuje platobná disciplína. Veď ja zabijem polovicu pracovného času vymáhaním pohľadávok, prosením o vyplatenie faktúr... To sa za socializmu jednoducho stať nemohlo.“

Voňavý chlieb, nezmyselný dovoz
Na hospodárskom dvore choňkovského družstva vládol čulý ruch. „Treba zamakať, žatva je tu čo nevidieť,“ vraví Ľudovít Koroľ, ktorý spolu s Dušanom Chachaľákom práve reparovali posledný kombajn v rade. Ostatné sú už pripravené. „Úroda by mala byť dobrá, sezóna je sľubná, aj dobre popršalo,“ spokojne pritakáva. Z administratívnej budovy družstva ešte jemne dýcha socialistická nostalgia, v jej útrobách sa však popri trochu ponurých chodbách mnohé zmenilo. „Pred rokom 1989 tu šilo 50 žien topánky pre český Gottwaldov, revolúcia výrobu zmietla. Keď som na schôdzi ukázal prstom, že tento priestor nahradí mlyn a pekáreň, kolegovia ma vysmiali,“ listuje v pamäti predseda a spokojne sa rozhliada po jemne zamúčených priestoroch voňajúcich čerstvým chlebom. „Dievčatá z pekárne už nadnes skončili, ale rada vám ukážem, ako to tu funguje,“ chytila sa slova pracovníčka družstva Viera Bardzáková. Tvrdila, že sa dopodrobna v pekárčine nevyzná, no aj predseda družstva súhlasne pokyvkával hlavou a súhlasil tak s jej výkladom. Po pekárni nám predseda predstavil aj krásny, starožitne pôsobiaci mlyn. „Viete, čomu nerozumiem? Keď ráno kráčam peši do práce, vidím do našej malej obce prichádzať hneď dvoch-troch dodávateľov s pekárskymi výrobkami... Pritom my pečieme pečivo a chlebík tiež, je znamenitý, nedávame doň ani štipku umelých prísad, farbív, ako je to dnes bežné u mnohých producentov. Vydrží aj desať dní, nie ako tie zo supermarketu. Ľudia naň chodia zo širokého okolia, aj od Košíc. Rozumiem pravidlám trhu, kto dá najlepšie cenové podmienky, dodáva. Ale toto nie je o cenách...“ dopĺňa Ján Petro, o možnom kupovaní predajcov dodávateľmi však bez dôkazov rozprávať nechce.

Elektráreň či mliečny automat?
Slovo prosperita, ktoré sa spája s Choňkovcami, je v tomto regióne ojedinelým javom. Existuje vôbec recept na úspech, keď poľnohospodárstvo bolo roky vďaka nezáujmu spoločnosti na pokraji záhuby? „Môže to znieť ako klišé, ale – žijeme a dýchame. Snažíme sa veľa investovať, ale rozumne. Nedávno sme splatili 13-miliónový úver, no máme pripravený ďalší projekt za 74 miliónov, na dojáreň, stroje a skladové hospodárstvo.“ Družstvo plánuje postaviť elektráreň na bioplyn, aké vo svete existujú už roky, v Maďarsku dokonca štát pomáhal farmárom 75-percentnou dotáciu. Energiu vyrobia práve z hnoja či trávy, elektráreň môžu využívať i blízke obce či iné podniky. V pláne je aj výstavba sušičky na obilie a ovocie či spracovanie repky. „Radi by sme získali rakúsky automat na mlieko, pred časom ho využívali v Sebechleboch, lenže družstvo skrachovalo a rozpadlo sa. A s ním sa vyparil aj mliečny automat. Ide o špeciálny stroj, do ktorého iba vlejete čerstvé podojené a neupravené mlieko a vyjde také, akoby ste si ho kúpili v obchode. Má to obrovskú výhodu, znížilo by to náklady a tiež by išlo o významnú službu občanom. Len musím vypátrať, kde by sme ten stroj mohli získať,“ doplnil Ján Petro bohatý zoznam plánov.

Špekulanti kazia pomery
Predseda tvrdí, že ukrajinského suseda zrejme Slováci nedoceňujú. Biznis nevynímajúc. Navyše, mnoho ľudí z východoslovenského regiónu by vraj s Ukrajincami neobchodovalo. Neveria im, cítia ohrozenie svojich investícií, boja sa „otáčať“ prostriedky v nie príliš stabilnej krajine. No ani Ukrajinci sa na Slovensko, aspoň v oblasti poľnohospodárskeho biznisu, príliš nehrnú. Pritom potenciál je na oboch stranách veľmi veľký, zabúdať nesmieme na obrovské možnosti z ukrajinskej úrodnej pôdy. „Lenže za dobrými obchodmi vždy snorili aj špekulanti, neplatiči faktúr, ktorí za tie roky výrazne pokazili pravidlá. Mnoho slušných obchodníkov na oboch stranách hranice sa totiž popálilo, nejeden prišiel o milióny,“ otvorene vraví o divokých pomeroch. „Tak sa obchodníci stali nedôverčiví. Navyše Ukrajinci sú aj iná mentalita, musíte k nim pristupovať inak, než je našinec zvyknutý. Aby človeku dôverovali, potrebujú ho lepšie spoznať. Potom sú ochotní obchodovať, ba aj za lepších podmienok, než máme na Slovensku.“

Čo pokazil Čarnogurský?
Do prevratu pracovalo v Choňkovciach 550 ľudí, dnes približne 200. Paralelne sa však menila aj stratégia družstva. Manuálnu prácu síce sčasti nahradila technika, ale počet zamestnancov nebol základným problémom v Choňkovciach a v zásade ani inde. Smrteľné údery podľa predsedu však prichádzali odinakiaľ. „Hneď po revolúcii zasiahlo celý poľnohospodársky sektor predovšetkým kádrovanie. Komunisti zväčša museli odísť, volili sa nové výbory, nuž si veľa šikovných a skúsených riadiacich pracovníkov našlo uplatnenie v iných sektoroch, v bankách či poisťovniach.“ Konkrétne rany podľa neho pridávali aj jednotlivé vlády, rad za radom. Vari najväčšiu vinu prikladá Čarnogurského kabinetu. „Za väčšiu chybu ako to, že porozdeľoval spojené družstvá, považujem, že prvovýrobe nedovolil podnikateľsky vstúpiť do mliekarní, mäsokombinátov či poľnohospodárskych nákupných podnikov. Dlho som to Čarnogurskému nevedel odpustiť. Veď my sme v tejto brandži predsa robili desaťročia, vedeli sme, ako na to! Dokázali by sme udržať výrobu, zamestnanosť, platy v rámci efektívneho hospodárenia. A nikto sa na hlas zdola ani nespýta, jednoducho len tak pretrhne niť. Vtedajší politici celý systém v podstate zdevastovali, podniky sa rušili ako na bežiacom páse. Likvidovali sa chovy, mäsokombináty či cukrovary. Zo zahraničia sem chodili vykupovať hovädzinu za smiešne peniaze, ponúkali 8 až 10 korún za kilo kravy. A najviac to postihlo práve východ republiky. Keby udržali v každom okrese aspoň päť družstiev, lenže takto vtedajší páni nepremýšľali... Keď som sa neskôr s pánom Čarnogurským osobne zhováral, tvrdil, že oni nič zlé neurobili. Tak som mu teda podrobne vysvetlil, aké dosahy mali ich vtedajšie opatrenia.“
Podľa predsedu PD Choňkovce sa pomery trocha zlepšili počas ministrovania Petra Baca. Mal vraj dobrý prístup k poľnohospodárom, presadil určité zmeny, no mohlo ich byť aj viac. Nenadáva ani na ministra Pavla Koncoša. „V tom období sme skúšali pestovať ríbezle, prisľúbili nám dotáciu 5 miliónov korún. Za Koncoša sme dostali 2,5 milióna, no za ministra Simona bola už dotácia krátená. Takto sa veru poľnohospodárom nepomáha...“ V druhej Dzurindovej vláde už rezortu šéfoval Zsolt Simon a podľa Jána Petra išla situácia strmhlav dolu. „Vtedy už na prvovýrobu kašľali, znova klesali stavy dobytka, odchádzali ľudia. Podľa hesla: kto bol dobrý pre ministra Koncoša, nebol dobrý pre ministra Simona. Mikuláš Dzurinda s Ivanom Miklošom si za celých 8 rokov nenašli čas stretnúť sa osobne s poľnohospodármi a rokovať o vážnych problémoch. Aby som bol aktuálny, nedávno družstvo navštívila aj ministerka pôdohospodárstva Zdenka Kramplová. Vo funkcii je síce iba pol roka, no veľmi milo ma prekvapila, verím, že do rezortu prinesie nový vietor. Kvitujem, že sa postavila za poľnohospodárov pri zákone o spoplatnení pôdy. Ostáva len veriť, že si kompetentní konečne uvedomia, čo tento rezort pre všetkých znamená.“ Zhrnuté – poľnohospodárstvo dlhodobo pripomína stojace vody, žiadna vláda sa smerom k tomu odvetviu „nepretrhla“. „Čo tak mapovať terén dôkladnejšie, aby sa porovnali ministerské tabuľky s realitou ľudí od fachu? Pripraviť naozaj koncepčný model fungovania poľnohospodárstva s prihliadnutím na sebestačnosť či bezpečnosť potravín?“ pýta sa Ján Petro. „Aj keď vás s problémom či nápadom pozvali na ministerstvo, tam to s vami riešili mladí ľudia bez skúseností z praxe. A manažéri od stola ma presviedčali, že to a to je pre nás výhodné a toto zasa nie. Veď nech prídu na družstvo, nech tu pobudnú deň či dva, nech vidia veci v praxi, ako to funguje, nech tieto poznatky porovnajú s ich tabuľkovými číslami. Potom môžeme debatovať a navrhovať spoločné a obojstranne výhodné riešenia,“ pripomína odhodlane, bez zvýšeného hlasu Ján Petro, pretože diplomaciu má po toľkých rokoch v krvi a dodáva: „Ako je vôbec možné, že predsedovia vlád svojimi krokmi bránia výrobe toho najpotrebnejšieho – potravín?“

Sociálna galiba
Príbeh zemplínskeho regiónu zďaleka nepripomína prechádzku ružovou družstevnou záhradou. Realita so sebou prináša nemálo tmavých mrakov. Pri nich však polia nerodia. „Východ je na tom biedne. Prázdne hospodárske dvory chátrajú, tisíce hektárov lúk a pasienkov zarastajú burinou. Navyše, hospodárime aj na ťažkých pôdach. V našej oblasti, od Trebišova po Vranov, pracovalo v poľnohospodárstve asi stotisíc ľudí. Dnes ich je vari päťtisíc. Vo Východoslovenskej nížine sme mali 63 dobytčích jednotiek na 100 hektárov, dnes ich je 12. Ošípaných bolo 150 kusov na 100 hektárov, dnes máme 50. Dojných kráv bolo 20, teraz ich je 5. Prasníc sme mali 12, dnes 2 kusy. Trebišovský okres bol pred rokmi najproduktívnejší z kraja, dnes má naše družstvo viac hovädzieho dobytka a ošípaných ako spomínaný okres kedysi.“ Veľké sociálne problémy v regióne spôsobila aj nezamestnanosť, dlhodobo jedna z najvyšších na Slovensku. Ľudia utekali do zahraničia, za lepšími podmienkami, zmizli traktoristi, údržbári. „A verte, že dodnes to má mimoriadne negatívny sociálny dosah aj na samotnú obec. Mnohí sa z cudziny nevrátili, napríklad chlap zostal v Amerike, nechal tu ženu s tromi deckami. Chýba práca, ľudia chodia otročiť, zbierať jahody v cudzine. A aj to na východe rozbíja rodiny!“ tvrdí Ján Petro. Aktuálne v obci nenájdete stavbára, kuchára, remeselníka. Odchádzajú za platom inde, lebo tu adekvátny životným nárokom nedostanú. Z choňkovského družstva odišli tento rok traja traktoristi, náhradu hľadajú len ťažko. „Štátne inštitúcie môžu rozprávať o znižovaní rozdielov medzi východom a západom republiky. Ale kým neurobia jasné systémové kroky, nepomôžu znížiť nezamestnanosť,“ tvrdí Ján Petro. „Ja napríklad môžem dať skúsenému agronómovi s 25-ročnou praxou maximálne 22-tisícový plat. Pritom hocaký mladík vstúpi do armády, dostane hneď na začiatok to isté a po 15 rokoch ide do dôchodku. Kde tu je logika? Vyrábať chlieb je menej dôležité ako strieľať zbraňou? Zaplaťme ľudí doma, nevyháňajme ich za prácou.“

Slovensko, buď opatrné
Poľnohospodári cítia krivdu najmä v súvislosti s dotáciami. „Tak, ako sa k nám správala väčšina politikov, tak nás začala vnímať aj veľká časť spoločnosti,“ domnieva sa Ján Petro. „V novinách ste našli bludné články významných komentátorov: ,Ešte len poľnohospodár ráno vstane, už má zarobené. Tak načo by mal dostávať dotácie?´ Ja sa pýtam, či sa onen novinár predtým, ako napísal takéto slová, naraňajkoval. Ak áno, tak toto je zasa naša práca. Áno, poľnohospodári žiadajú dotácie ako všade inde v Európe a vo svete, ale na výrobu potravín, základnej obživy pre všetkých. Nekričia, že chcú viac peňazí pre seba. Chlieb, mlieko či mäso si predsa nevyrobíme synteticky, náklady na ich výrobu zo dňa na deň rastú!“ Ján Petro nabáda Slovensko k opatrnosti. Podľa neho mnohí omieľajú nedôveryhodnú pesničku o lacných dovezených potravinách zo zahraničia. „Ale dokedy ten dovoz potrvá? Počasie a klíma sú čoraz nevyspytateľnejšie, raz je extrémne sucho, rok nato prídu záplavy. Stačí výraznejší extrém v celej Európe a krajiny budú môcť tak-tak nakŕmiť obyvateľstvo doma, nieto vyvážať inde. A ak príde viac suchých liet v rade? Napríklad vlani, ak by koncom mája neprišiel veľký dážď, všetko by nám na poliach zhorelo. Môže prísť mor či vtáčia chrípka, uzavrú sa hranice a nedovezieme nič. Čo potom? Povedzme si na rovinu a nahlas: aké máme zásoby základných potravinárskych komodít? Ak máme pšenice na päť dní, ako je možné, že kým poľnohospodári sú z toho v strese, politici sú pokojní? Bez chleba predsa neprežijeme. A ráznejší treba byť aj v komunikácii s Európskou úniou. Slovensko má až 26 % pôdy označenej ako vtáčie územie, kde poľnohospodári nemôžu zasahovať. Taliani majú 6 percent. Treba zobrať komisárov do terénu, aby videli realitu a nerozhodovali iba zvrchu. Veď na Slovensku už pomaly nemá kto farmárčiť, kto robiť, chýba jedna generácia ľudí. A to ani nehovorím o cenách: pred šiestimi rokmi sme predávali mlieko za 11 korún, v januári tohto roku po 12 Sk a dnes je cena 10,50 Sk. Kto by robil donekonečna s mínusom?“

Autor článku: Robert OSVALD, Juraj ZUBEREC
Zdroj: týždenník Farmár, číslo 10/2008