Živnosť na medovnikársku výrobu dostal Jozef Haurík už v roku 1988 od Mestského národného výboru v Kremnici. Pokúšal sa ju však získať niekoľko rokov, lebo šlo o rodinnú tradíciu. Živnostníčiť začal s manželkou popri práci, od 1. mája 1989 už bola ich hlavným zamestnaním. Jeho príbeh je dobrou ilustráciou uvoľňovania podmienok na súkromné podnikanie na sklonku 80. rokov. Štátna výroba už nestíhala a dier v ekonomike pribúdalo. Živiť sa ako súkromník sa však nedalo tak ako dnes.
Najväčšou prekážkou bola pre Hauríka požiadavka na vzdelanie a prax v odbore. Socializmus s remeslami vykonávanými ako živnosť nepočítal. Problém bol aj so zaradením výrobkov. Tie sa napokon vydávali za ozdobnícke predmety, aby sa mohli pri predaji používať ceny dohodou. Potraviny mali totiž pevné maloobchodné ceny.
Spevák Karol Konárik začínal s "nespeváckym“ biznisom taktiež za socializmu. Aby sa mohol venovať rozmnožovaniu audiokaziet, musel súdruhov z okresného výboru komunistickej strany presvedčiť, že ide o výpomoc pre štátne hudobné vydavateľstvá Opus a Supraphon. A že nestíhajú uspokojovať dopyt. Za bývalého režimu začal pre Supraphon prepisovať aj videokazety so zahraničnými televíznymi seriálmi. Zo začiatku tak, že sa ručne zhotovovali v jeho súkromnej strihárni. V prvých mesiacoch po roku 1989 si založil sieť fotoslužieb v minilaboch, neskôr aj privatizoval.
Oficiálne a neoficiálne
"Za socializmu súkromné podnikanie neexistovalo, tento termín označoval vykorisťovanie človeka človekom,“ vysvetľuje Jaroslav Vokoun z Ekonomického ústavu SAV Neštátne podnikanie predstavovali hlavne družstvá - v drvivej väčšine poľnohospodárske, ale aj výrobné a komunálne. Objem družstevnej výroby mal však podľa údajov Štatistickej ročenky za rok 1990 iba 12-percentný podiel na aktívach štátneho hospodárstva.
Pridružené výroby boli najčastejšie v stavebníctve a príbuzných odboroch, v kovovýrobe, odevníctve, službách a opravovniach, ale aj pri bytových družstvách či športových a branných oddieloch. "Keďže vykorisťovanie nebolo, nemohlo sa stať, aby jednotlivec niekoho zamestnával. Ak chcel, musel by urobiť nejakú formu kolektívnej správy.“
Biznis na burze
Boris Závodský, zakladateľ prvého súkromného štúdia Skvrna Records, začínal s obchodom na bratislavských "čiernych“ burzách. "Pred rokom 1989 som predával platne a kazety pri Klariskách, v Sade Janka Kráľa a v Petržalke na Rybalkovej.“ Privyrábal si aj ako "dídžej“. Hneď v roku 1990 si vybavil živnostenský list a s kamarátmi dovážali maslo z južných Čiech. Na predaj si najímali brigádnikov a zásobovali aj školy. Z "maslovej“ firmy sa časom stala firma na dovoz počítačov a komponentov.
Tlak ľudí, ktorí reagovali na dopyt po nedostatkových službách či výrobkoch, bol na sklonku socializmu neudržateľný. Povolenia na súkromnú činnosť však nemali právny základ, záviseli od známostí. Režim napokon ustúpil a aj kvôli skostnatenosti ekonomiky prijal v roku 1988 zákon, ktorý definoval súkromníčenie ako "individuálnu pracovnú činnosť“. Privátne zarábanie stratilo visačku nelegálnosti. Zákon už umožňoval využiť "diery“ v socialisticky plánovanej ekonomike, ale spočiatku s veľkou neochotou národných i straníckych výborov. Aj Konárik priznáva: "Bez požehnania okresného výboru strany by to nešlo.“
Pomalí Slováci
V celej federácii vydali národné výbory ešte v roku 1987 38-tisíc povolení na poskytovanie služieb. Slovensko, hoci malo tretinový podiel na obyvateľstve, ich oproti Česku malo takmer päťkrát menej. "Česi mali vždy vyšší sklon k živnostníčeniu,“ hovorí Vokoun. Počet povolení však rapídne narastal, v roku 1988 za celú federáciu medziročne stúpol o 54 percent a v roku 1989 o 109 percent. "Znižovali sa aj rozdiely medzi Slovákmi a Čechmi, v roku 1988 bolo českých povolení už len štyrikrát a v roku 1989 len trikrát viac.“
Dôvod, prečo sa u nás takmer úplne zlikvidovalo súkromné hospodárenie, keď vo väčšine východnej Európy sa zachovalo, vidí český sociológ Ivan Gabaľ v špecifikách našich národov. "Komunizmus sme si, aspoň v Čechách, ako režim postavili na závisti, konfiškácii majetkov, vyhnaní Maďarov a Nemcov.“ V Československu bol podľa neho najsovietskejší hospodársky model. "Nemali sme ho však preto, že by mal byť najefektívnejší. My sme živnostníkov potrebovali zničiť ako triedu.“
| Prečítajte si aj: |
| Plánovači chceli rast výroby. Aj na starých strojoch Peter Magvaši, niekdajší riaditeľ bývalých Považských strojární Kolárovo v rokoch 1985 až 1988, pre HN: Koľko ľudí pracovalo v polovici 80. rokov v podniku? V Kolárove do 600 ľudí a v závode v Čalove, kde sa vyrábali motory, asi 300. Po nariadení zvýšiť zamestnanosť to narástlo na 1 300. |
| Vzory sa hľadali aj v Baťovi Zmeny v ekonomike po roku 1989 a po rozdelení republiky priniesli také spektrum a množstvo problémov, že na to v 80. rokoch nikto nemohol ani len pomyslieť – ak dnes niekto hovorí, že bol na ne pripravený, skôr si to sugeruje. Tvrdí to Slavomír Hatina, ktorého režimové zmeny vyniesli v roku 1994 na post generálneho riaditeľa Slovnaftu. Udalosti roku 1989 ho zastihli na mieste vedúceho etylénovej prevádzky, v radoch stredného manažmentu. Začiatkom 90. rokov sa v rámci ponuky talianskej vlády Československu dostal na dvojročnú stáž do chemického kombinátu v Taliansku. „Doma sa ešte len rodila nová legislatíva, mnohé veci sa vykladali rôzne, a často ani na ministerstve nevedeli dať odpoveď.“ Za najťažšie však považuje anachronizmy v štruktúre ekonomického systému. „Podniky si samy nenakupovali ani nepredávali. Slovnaft bol výrobno-logistickou spoločnosťou, do zahraničia predával cez Petrimex a Chemapol a doma cez Benzinu a Benzinol. Tieto štruktúry sa zrútili a my sme sa museli vybaviť činnosťami, ktoré chýbali.“ Situáciu pritvrdzovala i podkapitalizovanosť podnikov a zlé úverové podmienky. „Kto však vtedy nezačal modernizovať, čoskoro mal problémy.“ Hatinovi sa vyčíta, že s partnermi umožnili privatizovať len 49 percent cez zamestnanecké akcie. „Ale na to, aby ste mohli rozhodnúť o obrovských investíciách, ste museli mať istotu. S tretinou by to bolo riziko. Vďaka tomu sme sa pustili do modernizácie a dnes je Slovnaft špička.“ |
| Niektorí známi podnikatelia, ktorí vstúpili do biznisu po novembri 1989 Andrej Babiš Predpoklady stať sa najbohatším Slovákom a jedným z najšikovnejších a najvplyvnejších slovensko-českých podnikateľov získaval v podniku zahraničného obchodu Chemapol Bratislava neskôr premeneného na Petrimex. Pracoval tam od roku 1978 do roku 1995. V období rokov 1985 – 1990 Petrimex zastupoval ako delegát v Maroku. V apríli 1995 ho, podľa jeho vlastných slov, slovenskí chemickí privatizéri vyhodili z Petrimexu a on začal pracovať v Agroferte, pôvodne filiálke Petrimexu. Tvrdí, že už 31 rokov pracuje v rovnakej firme. Do jeho holdingu patrí množstvo firiem v chemickom, poľnohospodárskom a potravinárskom priemysle. |
| Vyčnievať z radu sa neoplatilo Mali zmierňovať závislosť robotníka, roľníka, živnostníka aj pracujúceho inteligenta od kapitálovo silných vykorisťovateľských vrstiev. Takto definoval svojho času družstvá a družstevnícke hnutie Klement Gottwald. Prvá povojnová ústava z roku 1945 prízvukovala: „Ľudové družstvá sú združenia pracujúcich, ktorých účelom je zvýšiť životnú úroveň, nie však dosiahnuť čo najvyšší zisk z vloženého kapitálu.“ |