Skočiť na hlavný obsah
Autor
Miloš Marek
Vydavateľstvo
Filozofická fakulta TU
Rok vydania
2011
Jazyk
slovenský
Počet strán
460
ISBN
978-80-8082-470-9

Publikácia chce poskytnúť študentom histórie a príbuzných odborov ale aj ostatným záujemcom prehľad o pôsobení jednotlivých národností v niekdajšom Uhorsku. Uhorské kráľovstvo sa už vo svojich začiatkoch formovalo ako mnohonárodnostný štát. Predurčovala ho k tomu už sama poloha. Tento štát vznikol v priestore, v ktorom sa stretávali západ s východom, kde sa prelínala okcidentálna kultúra s kultúrou orientu. Táto skutočnosť sa prejavila na jednej strane negatívnym spôsobom v tom, že Uhorsko ako nárazníková zóna zachytávalo útoky z východu (tatársky vpád, výboje osmanských Turkov), na druhej strane bolo pozitívom, že sa príslušníci týchto odlišných svetov a kultúr na území Uhorska aj usadili a obohacovali ho svojimi obyčajmi a špecifickým talentom.

Uhorskí panovníci si tento fakt uvedomovali a usilovali sa, aby krajina z ich prítomnosti profitovala. Oni sami boli iniciátormi povolávania hostí pochádzajúcich z cudziny. Vo vzťahu k cudzincom a okolitým národnostiam prejavovali toleranciu. Nesnažili sa o násilnú asimiláciu a pomaďarčenie svojich inoetnických poddaných. Až v neskoršom období novoveku, v dobe vzniku moderných národov sa začal prejavovať nacionalizmus s jeho negtívnymi dôsledkami pre život tu žijúcich národností. Uhorská štátna moc začala proti nim násilne vystupovať, usilovala sa vytvoriť monolitný štát s jediným vládnucim maďarským národom. Takéto kroky však neviedli k upevneniu krajiny, ale naopak, politika neznášanlivosti a národnostného útlaku mala negatívne dôsledky pre ďalší osud krajiny, ktorá sa nevyhnutne musela rozpadnúť. Slová zakladateľa Uhorského kráľovstva svätého Štefana o tom, že kráľovstvo jedného jazyka a jedného obyčaja je slabé a krehké, sa ukázali byť prorockými. Z krajiny, ktorá bola od stredoveku zhromaždiskom rozličných národností sa v modernej dobe stal štát s povesťou „žalára národov“.

Publikácia prináša prehľad o pôsobení jednotlivých národností na území Uhorska. Autor sa v úvode venuje objasneniu základných pojmov. Načrtáva rozdiel v chápaní národa v minulosti a dnes. Vysvetľuje, aké kategórie sú dôležité pre to, aby sme mohli príslušníkov určitého spoločenstva klasifikovať za národ, aké významové odtiene získali v priebehu istého času niektoré etnonymá apod. Oboznamuje s uhorskou legislatívou upravujúcou život národností, s prameňmi a literatúrou využiteľnými pri ich výskume. Osvetľuje vzťah uhorskej moci k tu žijúcim národnostiam, venuje sa problému asimilácie, praxi pomaďarčovania osobných mien a miestnych názvov. Všíma si tiež existenciu národnostných rozporov v minulosti, odpovedá na otázku, čo lákalo cudzincov k príchodu do Uhorska, akými spôsobmi sa sem sťahovali a aký bol účel ich usadzovania.

Každá z kapitol o národnostiach je usporiadaná podľa rovnakého „kľúča“. Na začiatku objasňuje pôvod etnika a jeho označenia, potom predstavuje jeho dejiny v chronologickej postupnosti. Z jednotlivých národností sa venuje na prvom mieste Slovákom. Nielen preto, že sa na celú problematiku díva zo slovenského zorného uhla, ale predovšetkým preto, že slovanský živel bol takpovediac „kmeňovým“ etnickým prvkom Uhorského kráľovstva. Slovania žili v Karpatskej kotline už pred príchodom starých Maďarov a tvorili jeho významnú časť aj počas jeho existencie. V dvoch kapitolách preberá pôvodný sídliskový zásah Slovákov, ich etnogenézu, postavenie a vývoj slovenskej národnosti v Uhorskom kráľovstve. Ďalšie dve kapitoly sú venované Maďarom, ich pôvodu, usadzovaniu v tomto priestore, úlohe ako tzv. štátotvorného etnika a vzťahu s ostatnými národnosťami. V nasledujúcej časti sa zaoberá etnikami orientálneho pôvodu: Kovarmi, Sikulmi, Pečenehmi, Uzmi, Kumánmi, Chvalízmi a napokon aj Židmi. Väčšina z nich – okrem Židov – bola využívaná vo vojenských službách kráľovstva. Židia v Uhorsku pôsobili predovšetkým vo finančnej sfére. Ďalšie kapitoly sú o etnikách zväčša západného pôvodu, teda o Nemcoch, ktorí sa spomedzi nich prejavili najvýraznejším spôsobom, nielen čo do početnosti ich sídelného zásahu ale aj svojim významom, potom o Valónoch či Talianoch, ktorí patria do románskej jazykovej skupiny národov podobne ako Rumuni či Valasi, zaraďovaní do jej východnej vetvy. Okrem Slovákov tvorili slovanský element Uhorska aj Česi, Moravania, Poliaci, Chorváti a Srbi. V posledných kapitolách autor približuje čitateľom pôvod a osudy Arménov, Grékov a Rómov.