Zmenili sa azda pravidlá jazyka či nároky na rétoriku? Prečo je to tak, pýtali sme sa bývalej televíznej a rozhlasovej hlásateľky spravodajstva Andrey Bugošovej, ktorá aktuálne učí redaktorov a moderátorov pracovať s hlasom a mikrofónom.
Slovenský jazyk má isté pravidlá. Prečo potom z televíznej obrazovky či z rádia čoraz častejšie počúvame niečo, čo so spisovnou slovenčinou nemá nič spoločné? Redaktori či moderátori dávajú prízvuky na iné slabiky, nespodobujú spoluhlásky...
Na jednej strane sa mladých spravodajcov a moderátorov zastanem. Nemajú totiž žiadnu znalosť o tom, ako by to malo vyzerať. Každý z nich rozpráva dobre, no v momente, keď si zoberie do ruky papier s napísaným textom, začne sa štylizovať do toho, čo počuje najmä v komerčných médiách. Namiesto toho, aby sa redaktori zamysleli nad tým, či je to správne, opakujú chyby po neprofesionálne odvedených rétorikách svojich kolegov. Všetci sú výrazovo neidentifikovateľní, podobajú sa ako vajce vajcu.
Aké sú najčastejšie prehrešky, ktoré počuť z televíznej obrazovky či z rádia?
Všimnite si, ako spravodajcovia podávajú správy. Kričia na diváka, poriadne neartikulujú. Možno majú pocit, že tam tú hlásku povedali, ale ak nie je poriadne odartikulovaná, tak tam nie je. Nectia logiku textu, nejdú vo významových celkoch. Neurobia pauzu, keď idú hovoriť o niečom inom. Napíšu na papier súvetie so spojkou „a“, no vôbec nectia, že naľavo od spojky je jeden význam a za spojkou je iný význam. A čudujú sa, prečo tam treba urobiť pauzu.
Čo im odpoviete?
Dám im prečítať vetu a potom im poviem, nech mi to zopakujú bez papiera. A vtedy to redaktor povie bezchybne. Lebo najprv rozmýšľa a potom hovorí. Ale keď čítajú, nezapájajú hlavu a idú do toho mechanicky. Písmenko, písmenko, písmenko...
Vraveli ste, že spravodajcovia a moderátori sa podobajú ako vajce vajcu. V čom konkrétne?
Začínajú čítať „zospodu“ a pridávajú na sile hlasu, ťahajú text do čudných tónin. Neurobia bodku za vetou a tvrdia, že načo? Akože načo? Veď veta je síce napísaná, ale počutá myšlienka. Prestanú vnímať obsah vlastného textu a neuvedomujú si, že informácia v elektronickom médiu sa k respondentovi dostáva cez ucho, v televízii aj cez obraz. Nemôžeme sa k textu vrátiť tak ako v novinách.
Kde je problém, aby sa vyjadrovali správne? A kto vlastne môže rozhodnúť, čo je správne?
Trápim sa so študentmi aj so začínajúcimi redaktormi. Ale to je tá ľahšia cesta, lebo ešte nemajú žiadne návyky. Oveľa náročnejšie je napraviť toho, kto už má zlé návyky. To je úplná katastrofa. Najväčšia tragédia je, že mnohí šéfovia v súkromných rádiách a televíziách vôbec nevedia, ako by to malo vyzerať. Chcú, aby redaktori vykrikovali na diváka ako predavači na trhu. Ale veď my nie sme na trhu, rozprávame sa spolu preto, že sa chceme rozprávať, nie aby na mňa spoza mikrofónu ktosi štekal!
Ako reagujú študenti, keď ich učíte, ako to má vyzerať pred mikrofónom, a potom prídu do rozhlasu, televízie a tam po nich chcú niečo iné?
Bohužiaľ, podpriemer sa stal štandardom. Je to lacná pracovná sila. Buď sa prispôsobíš, alebo odíď! Mám pocit, že idú len po jednej linke. Potom nevyrastajú osobnosti. Sú len blondínky a brunetky, ktoré nemajú vlastný prejav, idú po zaužívaných, často zlých, podpriemerných štandardoch.
Čo si myslíte o tom, že moderátori sa často rozprávajú tak, akoby sa ani neprihovárali poslucháčom? Bavia sa o tom, čo raňajkovali, ako sa vyspali... Ako to obohatí tých, čo si zapnú rádio?
To je tá devastácia žurnalistickej práce. Dokonca, napriek tomu, že je to väčšinou vysielanie pre mladých, keď sa na to pýtam mladých v škole, sami povedia, že je to totálny hnoj. Veď koho zaujíma, čo mali moderátori na raňajky? Nemá to žiadnu výpovednú hodnotu a je to len trepanie o trepaní. Ale to pripustili majitelia rádií. Mám pocit, že médiá znižujú svoju úroveň. Vyštekávajú na nás z obrazovky s tým, že budeš ma počúvať. No nebudem ťa počúvať! Nebudem počúvať niekoho, kto nevie povedať „r“, nevie vysloviť „s“. Viacerí moderátori napríklad šušlú. Ja si tých ľudí vážim, ak sú profesionáli, ale nech idú písať do novín, a nesadnú si pred mikrofón.
Sú to naozaj také závažné nedostatky?
Vy by ste si sadli do lietadla, kde by pilot nemal jedno oko? Dali by ste sa operovať lekárovi, ktorý nemá prsty na rukách?
Slovenčina sa však vyvíja, asi je teda prirodzené, že aj prejav redaktorov je dnes iný, ako keď ste v minulosti pracovali v spravodajstve vy.
To ale neznamená, že sa nemá dodržiavať spisovná slovenčina, mäkčene, dĺžne... Je iné, keď poviete na Najvyššom súde alebo sude, pretože je rozdiel súd a sud. Slovenčina je v tomto striktná. Redaktori často vravia: Jedná sa o to, namiesto ide o to. Jednať môžete akurát tak s babkami na trhu o cene. Používa sa napadlo ma namiesto napadlo mi. Je rozdiel, keď dáte zlý dôraz na slabiku a poviete: za hlasom a zahla som. Vyjadrenie za hlasom svojho srdca a zahla som manželovi má celkom iný význam.
Ako vnímate fakt, že dnešné spravodajstvo je plné negatívnych správ?
Na toto neviem odpovedať. Všimnite si, že 90 % spravodajstva sú negatívne správy. Chápem, že aj tragédie majú svoje miesto v spravodajstve, ale osobne ma irituje, keď počujem, že kdesi v africkej Burkine Faso sa zrazili dva autobusy. Na čo mi je taká informácia? Možno stavajú na tom, že ľudia si povedia, chvalabohu, je to ďaleko, nás sa to netýka. Nečudujem sa mnohým ľuďom, ktorí vravia, že nepozerajú správy, lebo po ich skončení majú tendenciu akurát tak hodiť si mašľu.
Dá sa s tým niečo robiť?
Verím, že dá. Záleží na každom, na jeho práci na sebe, vzdelávaní sa, prijímaní spätnej väzby, ktorá je väčšinou kritická, ale posúva k profesionálnejším výkonom. Mnohí začínajúci redaktori sú veľmi svedomití, chcú vedieť, ako sa prihovárať divákovi, poslucháčovi, pýtajú sa, ako na to. Ten, kto si sadne za mikrofón, by mal byť na seba prísny a kritický. Zo skúseností viem, že poctivá a dôsledná práca prinesie ovocie.
KTO JE... ANDREA BUGOŠOVÁ
Do spravodajstva ČST nastúpila v roku 1972, počas trvania spoločného štátu chodila čítavať hlavné správy do Prahy. Od roku 1989 robila večerné spravodajstvo až do roku 1998, keď nastúpila do rozhlasu. Do STV sa vrátila ako vedúca vydania v spravodajstve, kde pracovala až do roku 2012. Od roku 2002 spolupracuje s Fakultou masmediálnej komunikácie v Trnave.
