Mečiar oslnil najprv intelektuálov

Pred dvadsiatimi rokmi zostavoval Vladimír Mečiar svoju prvú vládu. Dnes odchádza z veľkej politiky. Zrejme nikomu z tých, čo ho do nej vtedy nominovali, nemohlo ani napadnúť, že tam zotrvá tak dlho a bude trojnásobným premiérom.

19.06.2010 12:57
Vladimír Mečiar Foto:
Predseda HZDS Vladimír Mečiar
debata (85)

„Ľudia z Koordinačného centra Verejnosti proti násiliu boli vtedy fascinovaní Mečiarom a programom, ktorý načrtol pre novú vládu,“ spomína profesor histórie Ivan Laluha. (V tom čase bol čerstvo zvoleným poslancom do federálneho parlamentu za VPN). „Sedel som vedľa Milana Šimečku, ktorý sa prihlásil, ukázal na Mečiara a povedal: My tu prácne hľadáme premiéra, a on je predsa medzi nami!“

Písal sa 13. jún 1990, bolo štyri dni po voľbách do Slovenskej národnej rady, v ktorých jasne zvíťazila VPN (29,3 %) pred Kresťanskodemo­kratickým hnutím (19,2 %), Slovenskou národnou stranou (13,9 %), Komunistickou stranou Slovenska (13,3 %), koalíciou maďarských strán Spolužitie (8,6 %) a Demokratickou stranou (4,3 %).

Vari najviac prekvapil vysoký volebný zisk národniarov, ktorých preferencie sa ešte mesiac pred volebnou kampaňou pohybovali medzi 3 a 4 percentami. Naopak, sklamané bolo KDH relatívne slabým výsledkom. Bratia Čarnogurskí počítali totiž až s 50-percentným ziskom.

S národniarmi (a s komunistami, samozrejme) sa však už vtedy chcelo málokomu do vlády. A tak sa 10. júna začali rokovania o sformovaní vládnej koalície medzi VPN, KDH a DS. Do Národnej rady sa totiž dostali aj Holčíkovi demokrati, umožňovalo im to vtedajšie len 3-percentné volebné kvórum.

Právo obsadiť post premiéra získala najsilnejšia strana, či – lepšie povedané – hnutie. Ako spomína Vladimír Ondruš, bývalý vicepremiér v Čičovej i prvej Mečiarovej vláde, výber možných kandidátov sa čoskoro zúžil na troch…

Muž, ktorý túžil po moci

Favoritom bol spočiatku 55-ročný Slavomír Stračár. Dnes si už naňho málokto spomenie, ale v minulosti to bol topmanažér košických železiarní, neskôr z politických dôvodov odstavený. Po novembri 1989 zastával post federálneho ministra hutníctva a strojárstva. Keď však mal Stračár vedeniu VPN predstaviť svoju koncepciu práce predsedu novej slovenskej vlády, pôsobil veľmi nepresvedčivo.

„Počul som, že cestou na Ventúrsku ulicu sa potúžil niekoľkými pohárikmi, možno aj preto hovoril ako podnikový manažér a jeho vystúpeniu chýbal potrebný nadhľad,“ myslí si Ondruš.

Podľa Laluhu však Stračár znechutil rozhodujúcich predstaviteľov VPN predovšetkým svojím vyhlásením, že „zoberie tú funkciu jedine s podmienkou, že mu do toho nebude nikto kafrať“. Už vtedy bolo verejným tajomstvom, že KC VPN sa snaží byť akýmsi „politbyrom“ a usmerňovať prácu svojich nominantov v štátnych orgánoch.

Stračár v tomto svojráznom „konkurze“ prepadol. A o dva mesiace neskôr, už ako federálny minister zahraničného obchodu, náhle zomrel na služobnej ceste v Brazílii. Zrazu mu začali zlyhávať jednotlivé orgány a predtým zdravý človek bol zrazu mŕtvy. Okolnosti Stračárovej smrti sa nikdy nevysvetlili.

Ďalší horúci kandidát, známy politológ – disident Miroslav Kusý rovno povedal, že na funkciu neašpiruje. „Mal som iné záujmy, chcel som sa venovať analytickej a pedagogickej práci,“ pripomína po rokoch. V čase revolúcie bol Kusý podpredsedom VPN a po krátkom pôsobení vo federálnych inštitúciách sa stal rektorom Univerzity Komenského.

Mečiar, naopak, túžil po moci. A už niekoľko mesiacov pred voľbami 1990 preukázal, že ju dokáže použiť dosť energicky, tvrdo, razantne.

Ohúril svojím vystupovaním

V čase rozhodovania o novom premiérovi bol Mečiar šiesty mesiac ministrom vnútra v prechodnej vláde národného porozumenia. Už to nebol neznámy právnik z Nemšovej, ktorý sa prihlásil do konkurzu na člena Čičovej vlády, „akýsi chlapík, ktorý prišiel a vedel všetko“.

Napríklad v marci 1990 sa preslávil prejavom na mítingu VPN, kde pohrozil komunistom, že „basy sú prázdne“. Neskôr, už ako designovaný predseda vlády, sa vykrúcal, že mal na mysli rôznych kriminálnikov.

Vtedy ešte nikto ani netušil, čo sa deje s archívmi ŠtB (prípad Tisovej vily) a ako s nimi naloží šéf rezortu vnútra. Mečiarovi postupne stúpala popularita, v polovici mája bol už na štvrtom mieste rebríčka obľúbených osobností na Slovensku. Ešte za Dubčekom, Čalfom a Čičom, ale už pred Kusým, Stračárom a napríklad i Františkom Mikloškom.

Pred rozšírenou Radou VPN sa však Mečiar blysol niečím iným. „Vystupoval úplne pokojne, povedal, ako veľmi je zaviazaný VPN, ako bude postupovať podľa VPN a tak ďalej,“ spomínal neskôr Peter Zajac. Mečiar, skrátka, poprel cholerika v sebe a už tým sa odlíšil od Stračára. Ale zďaleka nielen tým.

Publicista Marián Leško cituje vo svojej knižke o mečiarizme profesorku politológie Soňu Szomolányiovú, ktorá sa tiež zúčastnila na tomto „híringu“:

„Mečiar plynule predstavil svoju koncepciu, zahraničnú politiku, predstavu o vnútornej politike. Bolo to veľmi sugetsívne… Je to tak, pán Mečiar jednoducho nemal konkurenciu!“

Čo je pravdy na tom, že ho vedeniu VPN odporučil za premiéra Alexander Dubček? Jeho blízky spolupracovník Laluha po rokoch priznáva, že Dubček ho prosil, aby po vystúpení kandidátov podporil Mečiarovu kandidatúru. „Nebolo však treba, všetkých sám presvedčil,“ dodáva.

Ľudí z Ventúrskej Mečiar doslova oslnil. „Takýto chlap bol pre hŕstku nepraktických intelektuálov, čo nikdy nerobili v podniku, nemali právnické ani organizačné znalosti, s "ľudom“ sa stretávali iba na vernisážach alebo po tretej vodke kdesi v expresse, ohromujúcim objavom," vysvetľuje zrod fenoménu Mečiar spisovateľ Anton Hykisch (v rokoch 1990 – 1992 nezávislý poslanec Národnej rady na kandidátke KDH).

Sám Mečiar zverejnil svoje pocity z Ventúrskej až po rozchode s VPN. „Môj dojem bol: nekvalifikovanosť, zmätok na hranici anarchie. Vyvolali pohyb, ktorý nevedeli udržať. Nebolo prehľadu, nebolo predstavy ako ďalej.“

Hlasovanie v KC VPN dopadlo, samozrejme, v prospech Mečiara. Údajne len traja ľudia z 25 mali o ňom pochybnosti – Ján Langoš, Gabriela Langošová a Miloš Žiak – nevedeli ich však vyjadriť. Fedor Gál vraj tušil v Mečiarovi isté sklony k zneužívaniu moci, bol však presvedčený, že VPN dokáže udržať nového premiéra na uzde.

Volali ho vtedy Džusbery

Slovensko sa po prvý raz dozvedelo o tom, že Mečiar je designovaným slovenským premiérom 15. júna 1990. Pravda priniesla túto správu s otáznikom, lebo do uzávierky ju nemala potvrdenú z viacerých zdrojov.

Časť verejnosti predpokladala, že kabinet povedie naďalej Milan Čic a aj on sám bol podľa Ondruša šokovaný, keď sa od Šimečku jedného dňa dozvedel, že je už mimo hry. Na tlačovke 19. júna sa ho novinári pýtali, prečo nezostáva vo funkcii. „Lebo o tejto alternatíve so mnou nikto nerokoval,“ odpovedal Čič.

Medzitým sa Mečiar pokúsil zmeniť zloženie formujúcej sa vládnej koalície. „Nechcel v nej mať kádéhakov, tvrdil, že menšinovej vláde zloženej z nominantov VPN a DS zabezpečí v Národnej rade tichú podporu poslancov transformovanej KSS, budúcej SDĽ,“ dodáva Ondruš.

To však nemohlo prejsť, a tak sa musel nový premiér zmieriť s kabinetom, ktorý mu vybrali. KDH obsadilo vo vláde niekoľko významných postov, napríklad aj vnútro. A Ján Čarnogurský sa stal Mečiarovým prvým zástupcom.

Predsedníctvo SNR, ktoré bolo vtedy kolektívnou hlavou Slovenska, vymenovalo túto vládu 27. júna 1990. Predseda slovenského parlamentu Mikloško v príhovore Mečiarovi pripomenul, že „moc možno budovať len na službe a pokore, ktorá vychádza z pravdy“.
Mečiar sa spočiatku tváril až podozrivo pokorne. V rozhovore pre Pravdu doslova prosil verejnosť, aby ho upozorňovala na chyby vlády a aby v prípade ich opakovania povedala vláde NIE. „Nemôžeme predsa čakať ďalších dvadsať rokov na to, aby prišli iní a naprávali naše chyby.“

Preto vraj zamýšľa vytvoriť pri úrade predsedu vlády „poradný zbor robotníkov, ktorí by nám bez okolkov povedali, čo si o našich krokoch myslia“.

Už pri svojich prvých vyhláseniach v úlohe premiéra však Mečiar nevdojak vyberal z klobúka budúce jablká sváru. Ekonomickú reformu chcel robiť tak, aby sa to čo najmenej dotklo sociálnych istôt ľudí. Bol síce proti okamžitému odtrhnutiu Slovenska, ale žiadal výraznú decentralizáciu štátnej správy. Kto však vtedy tušil, kam až Mečair zájde vo svojich požiadavkách.

Všetci pamätníci z jeho blízkeho okolia tvrdia, že sa vyfarboval postupne. Až po niekoľkých mesiacoch, v jeseni 1990 sa prejavila aj Mečiarova autokratickosť či dokonca surovosť vo vzťahu k ostatným členom vlády. Ako neskôr spomínal Ladislav Pittner, minister vnútra za KDH, Mečiar dokázal viacerých dohnať až k plaču ich ustavičným ponižovaním.

Volali ho vtedy Džusbery, podľa známeho bodyčkára Ala Dewasburyho z kanadského reprezentačného tímu šesťdesiatyc rokov.

KC VPN sa pokúsilo svojho premiéra „umravniť“, ale zrazu vyšlo najavo, že nemá naňho páky. Mečiar nebol členom užšieho vedenia VPN, a tak sa na Ventúrskej dozvedali o jeho krokoch často až z médií. Zúrili, ale bolo už neskoro. O to viac sa svojhlavý premiér zapáčil masám. Onedlho už viedol rebríčky ich sympatií.

85 debata chyba