Spor o Koneva

Keď bol v roku 1991 potupne na ružovo premaľovaný a neskôr odstránený sovietsky tank z piedestálu na bývalom smíchovskom Námestí sovietskych tankistov (dnes Námestie Kinských), zďaleka to nevyvolalo také vášne ako demontáž sochy maršala Koneva z Námestia Interbrigády o necelých tridsať rokov neskôr. Tank aj socha mali pripomínať tú istú udalosť, ktorou bolo oslobodenie Prahy sovietskou Červenou armádou 9. mája 1945, presnejšie vojskami 1. ukrajinského frontu, ktorému velil práve maršal Ivan Stepanovič Konev.

Je zaujímavé, že na nežno-revolučnej eufórii vezúci sa poslanci vtedajšieho Federálneho zhromaždenia si za objekt svojho dodatočného boja proti totalite vybrali práve tank a nie sochu, ktorá bola vztýčená v roku 1980 za prítomnosti vysokého komunistického funkcionára a signatára tzv. pozývacieho listu z roku 1968 Antonína Kapeka. Spoločnosť sochu vcelku oprávnene vnímala ako okázalý prejav servilnosti vtedajšieho komunistického vedenia Československej socialistickej republiky voči Sovietskemu zväzu a ponižujúcu pripomienku smutných udalostí z augusta 1968.

Na rozdiel od sochy, odstránený tank bol autentický, t. j. skutočne sa zúčastnil oslobodenia Prahy (hoci nevošiel do Prahy prvý, ako sa dlho tradovalo). Na vtedy ešte dočasný drevený piedestál bol umiestnený bezprostredne po ukončení vojny v júni 1945 za Konevovej prítomnosti. Nie je bez zaujímavosti, že na piedestál tank vyšiel vlastnou silou. Dokonca sa dá povedať, že tank predstavoval tak trochu aj technickú zaujímavosť. Išlo o ťažký tank IS-2m, ktorý bol skonštruovaný ako protiváha nemeckých ťažkých tankov PzKpfw VI. Tiger. Na rozdiel od notoricky známych stredných tankov T-34 produkovaných v desaťtisícových sériách, týchto bolo vyrobených podstatne menej.

Socha maršala tak stála na svojom mieste vcelku nepovšimnutá ešte plných 30 rokov od zvrhnutia komunistickej totality.

Ivan Stepanovič Konev patrí k najznámejším vojvodcom 2. svetovej vojny. Spolu s maršalmi Žukovom, Rokossovským, Vasiljevským a Malinovským patrí do pomyselnej prvej ligy sovietskych maršalov. Každý z nich velil grandióznym ofenzívnym operáciám a v rokoch 1944 a 1945 svojimi vojskami oslobodil kus Európy (Vasiljevskij aj Ázie). Pamätníci o Konevovi hovorili, že mal veľmi dobrú pamäť. Vraj mu stačil jeden pohľad na mapu s pozíciami vojsk a potom hodiny dokázal veliť bez toho, aby sa do nej opäť potreboval pozrieť. Bol známy tým, že rád velil z predných línií. To dosť komplikovalo život jeho štábu, ale pre obyčajných vojakov bolo nezabudnuteľným zážitkom krčiť sa v jednom zákope spolu so slávnym maršalom. Na bojisku ale Konev nepoznal iba víťazstvá a v porovnaní s ostatnými maršalmi práve on musel porážok stráviť asi najviac.

Zľava: Konev, Žukov, Rokossovskij. 

Budúci maršal sa narodil 28. (podľa v Rusku vtedy platného juliánskeho kalendára 16.) decembra 1897 v jednej z osád (tzv. ujezdov) Vologodskej gubernie. V kádrových materiáloch si uvádzal, že je roľníckeho pôvodu. S majetkovými pomermi jeho rodičov to ale asi nebolo také zlé, lebo okrem miestnej cirkevnej školy absolvoval aj zemské učilište, čo už sa dalo považovať za stredné vzdelanie. To v tých dobách v Rusku hocikto nemal. Asi aj vďaka vyššiemu vzdelaniu bol v roku 1916 odvedený k ťažkému delostrelectvu, kde rýchlo získal poddôstojnícku hodnosť.

Po vypuknutí Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie, ako komunisti nazývali boľševický prevrat z novembra 1917, sa mladý Konev v nových pomeroch rýchlo zorientoval a už v nasledujúcom roku vstúpil do boľševickej strany. A krátko nato aj do formujúcej sa Robotnícko-roľníckej Červenej armády. Zjavne mu to myslelo politicky, lebo počas občianskej vojny v jednotkách zastával najmä pozície komisárov – t. j. politických dôstojníkov, ktorých úlohou bolo dozerať na veliteľov a politicky vychovávať mužstvo. Pre nedostatok politicky spoľahlivých dôstojníkov sa totiž v začiatkoch velitelia jednotiek často regrutovali z radov dôstojníkov bývalej cárskej armády. Boľševický režim im nedôveroval, ale potreboval ich. Táto dozorno-výchovná funkcia sa tak osvedčila, že tzv. politruci zostali súčasťou sovietskej armády až do roku 1991.

Na konci občianskej vojny v roku 1921 už Konev zastával vysoký post komisára štábu Ľudovo-revolučnej armády Ďalekovýchodnej republiky – čo bol krátkodobý a v podstate bábkový boľševický štátny útvar na východnej Sibíri.

Konevovi sa v armáde zapáčilo a zostal v nej aj po víťaznom ukončení ruskej občianskej vojny. Doplnil si vzdelanie na prestížnej Frunzeho vojenskej akadémii a vytrvalo stúpal po hodnostnom rebríčku. Stalinské represie na konci tridsiatych rokov ho nielenže obišli, ale jeho kariéru urýchlili. Čistky jemu a mnohým ďalším, čo teror prežili, umožnili totiž rýchlejšie postupovať na uvoľnené miesta tých, ktorí skočili v gulagu alebo na popravisku.

O úspešnosti jeho predvojnovej kariéry svedčí, že v roku 1938 bol vymenovaný za prvého veliteľa kontingentu Červenej armády v Mongolsku. Tu bol jedným z jeho podriadených Georgij Žukov, ktorý zažiaril vo víťaznej bitke s japonskou armádou na rieke Chalchyn-gol. V tej dobe boli v Červenej armáde hodnosť a funkcia spojené do jedného označenia. V polovici roku 1940 mal Konev hodnosť komandarm (komandir armii – veliteľ armády) 2.stupňa, ktorá mu pri prechode na štandardné hodnosti bola zmenená na generálporučíka.

Od porážky k porážke, od víťazstva k víťazstvu

Po napadnutí Sovietskeho zväzu Nemeckom 22. júna 1941 bol Konev vymenovaný za veliteľa vševojskovej 19. armády. Počas ústupovej bitky o Smolensk sa mu podarilo s časťou jeho armády prebiť sa z obkľúčenia. Krátko po tom bol povýšený na generálplukovníka a vymenovaný za veliteľa Západného frontu (sovietske označenie pre skupinu armád), ktorý bránil prístupy k Moskve.

Tu ho ale šťastie opustilo. Konev nedokázal vzdorovať brilantnej taktike nemeckých tankových zväzov nemeckého poľného maršala Fedora von Bocka v bitke pri Vjazme. Výsledkom bolo zničenie takmer celého Západného frontu. Katastrofa bola taká obrovská a spôsobila v radoch Červenej armády taký chaos, že dodnes nie je presne možné určiť, aké straty Červená armáda pri Vjazme utrpela. Odhady sa pohybujú od pol do tri štvrte milióna vojakov.

Katastrofu prišla vyšetrovať komisia najvyššieho velenia vedená maršalom Vorošilovom a ľudovým komisárom Molotovom. Konevovi hrozil poľný tribunál a pravdepodobne zastrelenie. Tak ostatne skončil jeho predchodca na poste veliteľa frontu generál Pavlov. Konevovi zachránil život nový veliteľ frontu armádny generál Žukov, ktorý sa za Koneva zaručil a požiadal Stalina, aby Konev bol vymenovaný za jeho zástupcu. Odvážny Žukov si navyše voči Stalinovi dovolil hlášku, že pričasté striedanie veliteľov frontov škodí bojovej morálke.

Žukov si s Konevom rozumel a už po pár dňoch presadil jeho vymenovanie za veliteľa Kalininského frontu. Tu sa jeho pôsobenie obišlo bez katastrof, ale po návrate na post veliteľa Západného frontu utrpel od Wehrmachtu ďalšiu ťažkú porážku v krvavej bitke o Ržev v lete 1942. Konev bol následne odvelený k menej významnému Severozápadnému frontu. Nešťastnému Konevovi sa ale ani tam veľmi nedarilo. Pokus vytlačiť Nemcov od Leningradu v marci 1943 (bitka o Staruju Rus) skončil za obrovských strát ziskom nevýznamných pár kilometrov územia. Že Konev všetky tieto neúspechy prežil v zdraví, sa iba ochrannou rukou vplyvného Žukova vysvetliť nedá.

Vydobyť si úspech sa mu podarilo až v Kurskej bitke v lete 1943. Konev bol vymenovaný za veliteľa Stepného frontu. Išlo o rezervnú skupinu armád, ktorá mala kryť jednotky Voronežského a Centrálneho frontu brániaceho samotný kurský oblúk. Po tom, čo sa ich veliteľom Rokossovkému a Vatutinovi podarilo nemecký nápor odraziť, Konev so svojimi čerstvými jednotkami prešiel do ofenzívy a dokázal dobyť mestá Belgorod a Charkov. Za úspešné velenie Stalin Koneva odmenil hodnosťou armádny generál.

Zažiaril aj počas korsuň-ševčenskej operácie začiatkom roku 1944. Do obkľúčenia sa tam podarilo uzavrieť vyše 60-tisíc nemeckých vojakov. Obrovským úsilím sa časti Nemcov z kotla podarilo uniknúť, ale Koneva maršalská hviezda neminula.

Jeho hviezdna chvíľa prišla v polovici roku 1944. To už velil 1. ukrajinskému frontu, s ktorým sú spojené najväčšie Konevove úspechy. Ľvovsko-sandomierzska operácia mala nadväzovať na grandióznu operáciu Bagration susedného 1. bieloruského frontu generála Rokossovského. Plochý terén ukrajinských stepí ale vylučoval možnosť skrytého obchvatného manévru. Jednotky museli preraziť nepriateľské pozície čelným útokom. Konev vedel, že na ako dlaň rovnom teréne bez lesného porastu prípravy k veľkej ofenzíve pred nemeckým prieskumom neutají. Tak sa o to ani nijako výrazne nesnažil.

Každej ofenzíve zvyčajne predchádzala masívna delostrelecká príprava. Nemci sa pri nej vždy stiahli do zákopov druhého sledu a v prvej línii zostali len nepočetné hliadky. Stávalo sa tak, že sovietske delostrelectvo bilo do prázdnych zákopov. Po ukončení paľby sa Nemci bleskovo do prvej línie vrátili a približujúcu sa sovietsku pechotu už vítala hustá guľometná paľba.

Konev sa rozhodol toto otočiť proti nepriateľovi. Delostrelectvo na začiatku ofenzívy vypálilo len pár rán a hneď, ako prieskum hlásil, že Nemci sa stiahli do druhej línie, pechota a tanky vyrazili vpred bez delostreleckej prípravy. Prekvapení Nemci nestihli zareagovať a prvá línia nemeckej obrany padla skoro bez odporu. Vzápätí sa delostrelectvo presunulo do nových predsunutých pozícií a v jeho dostrele sa tak ocitli aj zákopy druhého nemeckého sledu. Sústredená sovietska paľba do nahusto obsadených zákopov mala zničujúce účinky.

Útok na ľvovskom smere ale pre húževnatý nemecký odpor aj tak začal viaznuť. 1. ukrajinský front bol v danom momente najsilnejšou formáciou celej Červenej armády a Konev sa mohol oprieť o drvivú prevahu v bojovej technike. Rozhodol sa preto pre unikátne riešenie, ktoré bolo jedinýkrát za celú vojnu úspešne použité práve tu.

Prielom nemeckých línií mali vykonať dve tankové armády útočiace bok po boku na fronte širokom desať kilometrov. Výhodou tohto riešenia bola nebývalá koncentrácia útočnej sily (cca 800 tankov). Nevýhodou a zároveň veľkou hrozbou bolo, že ak Nemci dokážu zaútočiť na úzke tylo Konevových tankových armád, mohlo sa im podariť ich obkľúčiť. Od zásobovania odrezaným tankom by po pár hodinách došlo palivo a boli by zničené.

V začiatkoch vojny sa to Červenej armáde niekoľkokrát aj stalo. Takto padol do zajatia tiež známy generál Andrej Vlasov, ktorý potom prešiel na druhú stranu a pod nemeckou kuratelou zorganizoval Ruskú oslobodzovaciu armádu (ROA), tzv. vlasovcov. ROA sa v poslednom roku vojny zapojila do bojov na nemeckej strane, ale v máji 1945 vlasovci prešli na stranu pražských povstalcov a práve im sa pričítava záchrana Prahy v kritických chvíľach povstania.

Aby sa história s obkľúčeniami neopakovala, Konev stavil na delostrelectvo a vzdušnú prevahu. Na ochranu úzkeho prielomu nasadil každé delo, ktoré mal k dispozícii. Na rozdiel od Nemcov, ktorí to robili s veľkým úspechom, Červená armáda bežne nepoužívala svoje protilietadlové kanóny na protitankovú paľbu. Bolo to dané presnosťou ich 85 mm kanónov, ktoré stačili na vytvorenie protilietadlovej baráže, ale na rozdiel od fenomenálnych nemeckých „osemdesiatosmičiek“ neboli dosť presné na zasahovanie jednotlivých tankov na veľkú vzdialenosť. Konev však kvalitu pretlačil kvantitou a okrem klasického poľného delostrelectva na obranu prielomu použil práve aj masívnu priamu paľbu protilietadlových diel. Ich uvoľnenie na úlohy tohto druhu umožnila vzdušná nadvláda vybojovaná sovietskymi stíhačmi.

Úspešná ľvovsko-sandomierzska operácia priniesla Konevovi prvé z celkovo dvoch vyznamenaní Zlatá hviezda Hrdinu ZSSR. Vďaka tejto operácii bola možná aj karpatsko-duklianska operácia v septembri a októbri 1944, ktorá smerovala na pomoc nášmu Povstaniu. V zostave Konevovho frontu bol do operácie nasadený aj 1. československý armádny zbor, ktorý sa v Sovietskom zväze sformoval v uplynulých dvoch rokoch z československých vojakov internovaných v Sovietskom zväze po porážke Poľska, slovenských vojakov, ktorí na Východnom fronte prešli na stranu Spojencov, a tzv. volyňských Čechov.

Karpatsko-duklianska operácia nebola vopred plánovanou operáciou, a preto sa na jej vykonanie nepodarilo rýchlo sústrediť dostatočné sily. Ďalším faktorom, ktorý sa významne podpísal pod jej celkový neúspech bola skutočnosť, že slovenskí dôstojníci nedokázali zabrániť Nemcom v odzbrojení dvoch divízií tzv. Východoslovenského zboru, čo boli najlepšie vyzbrojené a vycvičené jednotky slovenskej armády.

Jednotkám 1. čs. armádneho zboru a Červenej armády sa začiatkom októbra síce podarilo preniknúť na územie východného Slovenska, ale už sa nedokázali spojiť s povstaleckou armádou. Pozitívnym efektom operácie ale bolo, že viazala pomerne veľké nemecké sily, ktoré tak nemohli byť nasadené proti Povstaniu. Golianovmu veleniu sa aj vďaka tomu podarilo na niekoľko týždňov stabilizovať situáciu východnej časti povstaleckého bojiska – okrem iného aj úspešným znovudobytím Telgártu.

S touto operáciou je spojená nepríjemná udalosť, ktorá výstižne charakterizuje prístup sovietskeho vedenia k Československu. V zostave 1. čs. armádneho zboru bola do bojov nasadená čerstvo sformovaná 3. brigáda, ktorú tvorili najmä tzv. volyňskí Česi (potomkovia českých osadníkov, ktorí sa na konci 19. storočia presídlili z Rakúsko-Uhorska do Ruska, lebo túžili žiť v slovanskej ríši). Brigáda ale nemala riadne dokončený výcvik a dôstojníci, ktorí postupne prilietali od československej západnej armády, nastupovali do boja bez znalosti terénu a jednotiek, ktorým mali veliť. Ako viacerí neskôr hovorili, do boja šli „v lakovkách a anglických vychádzkových uniformách rovno z lietadla“. Výsledkom bolo, že brigáda v zovretej pochodovej formácii omylom vošla rovno do nemeckej mínometnej paľby. Straty boli veľké a pripravovaný útok sa zosypal.

Katastrofa sa stala vhodnou zámienkou na odvolanie divízneho generála Jana Kratochvíla z postu veliteľa zboru. Konev k takému kroku nemal právomoci, ale Beneš nenašiel odvahu protestovať. Novým veliteľom zboru sa stal brigádny generál a o tridsať rokov neskôr československý prezident Ludvík Svoboda. Svoboda si spočiatku neviedol oveľa lepšie ako jeho predchodca, ale ten bol neželaným exponentom prezidenta Beneša, kým Svoboda aktívne spolupracoval so sovietskym režimom. Konev sa obmedzil len na to, že na Svobodu nareval, a tým to skončilo.

Ako už bolo uvedené, karpatsko-duklianska operácia bola pripravovaná chvatne. Schválený plán predpisoval československému zboru polhodinovú delostreleckú prípravu, na ktorú však zbor nemal dosť munície. Keď sa náčelník zborového delostrelectva radil s jedným z dôstojníkov Konevovho štábu, čo má teda robiť, ten mu poradil: „Urob tak, aby Konev prvú a poslednú salvu počul. A medzitým... no, ako vyjde.“ Výsledkom bolo, že v členitom karpatskom teréne nemecké delostrelectvo a zákopy prestáli takúto palebnú prípravu vcelku bez ujmy a plánovaný rýchly prielom sa zmenil na pomalé prehryzovanie sa nemeckou obranou.

Na Berlín!

Jedným z výsledkov ľvovsko-sandomierzskej operácie bolo aj predmostie na západnom brehu Visly, ktoré bezprostredne ohrozovalo priemyselnú oblasť Sliezska. Jeho následné dobytie zbavilo Nemecko významnej časti priemyselnej kapacity a o niekoľko mesiacov neskôr umožnilo Konevovi rýchly postup k Berlínu, na ktorý využil práve tzv. sliezsku ríšsku diaľnicu.

V roku 1944 už bolo jasné, že Červená armáda na svojom víťaznom ťažení dôjde až do Nemecka. Na konferencii Spojencov si Stalin poistil, že to budú práve jeho jednotky, ktoré dobyjú Berlín. Prezident Roosevelt k Churchillovej nevôli dal pred politickými benefitmi vyplývajúcimi z dobytia nemeckého hlavného mesta prednosť šetreniu životov vlastných vojakov.

Otázkou však bolo, komu zo sovietskych maršalov sa dostane tej cti nacistickú metropolu dobyť. Najbližšie do Berlína to mal 1. bieloruský front vtedy už maršala Konstantina Rokossovského. Rokossovskij bol skvelý taktik a stratég. V u sovietskych vojvodcov nebývalej miere sa snažil šetriť životy svojich vojakov a na sovietske pomery tiež tvrdo postihoval násilnosti vojakov voči civilistom na dobytom území – nemeckých civilistov nevynímajúc. Je zdokumentovaný prípad, keď vojaci z divízie, ktorá bola pod Rokossovského prevelená od 3. bieloruského frontu armádneho generála Čerňachovského, ktorý veľkým útlocitom k civilným obetiam netrpel, skončili za násilie spáchané na civilistoch pred poľným tribunálom a niekoľkí z nich aj pred popravnou čatou.

Koneva s Rokossovským spája jedna zaujímavosť, ktorá tiež niečo o Konevovi vypovedá. Pamätníci svorne udávajú, že Konev bol nadmieru ambiciózny a  jeho ctižiadostivosť bola porovnateľná vraj len s tou Žukovovou. Je veľmi príznačné, že Konevove pamäte Spomienky veliteľa frontu sa začínajú až Kurskou bitkou v lete 1943. Úplne ignorujú predchádzajúce obdobie, keď ho stíhali neúspechy. V svojich pamätiach v súvislosti s plánovaním ľvovsko-sandomierzskej operácie Konev píše, ako tvrdo oponoval Stalinovi, obhajujúc svoj zámer dvoch paralelných hlavných útočných smerov pripravovanej ofenzívy. Stalin mal trvať na jedinom, ako bolo obvyklé. Konev mal napokon voči Stalinovi presadiť svoje.

Problém s touto historkou je, že nikto okrem samotného Koneva ju hodnoverne nepotvrdzuje. Zato je ale historicky doložené, že niekoľko týždňov pred tým, ako uvádza Konev, sa navlas taký rozhovor odohral medzi Stalinom a Rokossovským pri schvaľovaní plánu operácie Bagration. Stalin niekoľkokrát podráždene poslal Konstantina Konstantinoviča za dvere „vec si ešte premyslieť“. Rokossovskij ale trval na svojom a prítomní členovia Štátneho výboru obrany ho už videli minimálne zosadeného z postu veliteľa frontu, ak nie rovno zatknutého. Ale Stalin napokon prehlásil, že veliteľ frontu má plán zjavne dobre premyslený a svojou obávanou červenou tužkou priamo na mapu veľkými písmenami napísal „Utvjerždaju“ (Schvaľujem). Rokossovskij sa ku Konevovej verzii už vyjadriť nemohol, lebo pamäte boli vydané štyri roky po jeho smrti.

Operácia Bagration nakoniec skončila fenomenálnym úspechom. Červená armáda v priebehu pár týždňov postúpila o viac než 400 kilometrov. Úplne pri tom rozbila nemeckú skupinu armád Stred a vzala pritom do zajatia stopäťdesiattisíc vojakov. Okrem maršalskej hviezdy sa Rokossovskému za operáciu dostalo neobvyklého ocenenia. Stalin ho od toho času už neoslovoval priezviskom, ale oveľa úctivejším Kontantin Konstantinovič (menom a po otcovi tzv. otčestvom). Okrem neho sa takéhoto uznania dostalo už len náčelníkovi generálneho štábu a strojcovi víťazstva pod Moskvou, maršalovi Borisovi Michailovičovi Šapošnikovovi. Aj slávny Georgij Konstatinovič Žukov bol pre Stalina vždy „len“ Žukovom.

Lenže Rokossovskij bol pôvodom Poliak narodený ako Konstanty Rokossowski vo Varšave, keď táto ešte patrila cárskemu Rusku. Rokossovskij sa ostatne do konca života nezbavil silného poľského prízvuku a tam, kde ruština má „l“ on vytrvalo hovoril „u“ (poľské lomítkové Ł). A ešte k tomu bol vzdialeným potomkom nižšieho šľachtického rodu – v Sovietskom zväze sám osebe vážny defekt v kádrovom profile. Za Veľkého teroru v roku 1937 bol Rokossovkij uväznený v rámci tzv. Tuchačevského prípadu a len o vlások unikol poprave. Z väzenia ho dostal až na začiatku vojny maršal Timošenko, ktorý Stalina presvedčil, že Sovietsky zväz si v kritickej situácii nemôže dovoliť zbytočne väzniť vyškolených dôstojníkov. Rokossovskij si ale ani po prepustení z väzenia o Stalinovi nerobil ilúzie a až do diktátorovej smrti spával s nabitou pištoľou pod vankúšom, odhodlaný nenechať sa druhýkrát zavrieť do gulagu.

Bolo politicky neprípustné, aby pre Sovietsky zväz dobyl Berlín potomok poľských šľachticov. A ambiciózny Žukov mal tiež svoju predstavu o tom, kto by mal víťazne zakončiť vojnu. Rokossovského front aj s celým štábom prevzal na Stalinov rozkaz práve Žukov a on dostal menej dôležitý 2. bieloruský front, ktorý mal Žukovovi pri útoku na Berlín kryť pravé krídlo. Rokossovskij sa síce Stalina priamo spýtal, čo zlého urobil, že je odvelený z hlavného smeru, ale inak sa bez odporu podriadil. Bol realista a vedel, že so svojím kádrovým profilom má limity, za ktoré sa ísť nedá. Stalin mu, samozrejme, pravdu nepovedal, ale dostalo sa mu chlácholivej odpovede, že dobytie Berlína je predsa spoločnou úlohou jeho, Žukova a Koneva. Dokonca Žukovovi prenechal aj svoj perfektne zohraný štáb. To ale nebolo z lásky k Žukovovi, ale preto, že svojich štábnych dôstojníkov nechcel pripraviť o vavríny dobyvateľov Berlína.

Svoju úlohu kryť Žukovovi bok splnil do bodky, keď na jar 1945 v zárodku zlikvidoval posledný nemecký pokus o ofenzívu smerujúcu z Pomoranska práve do boku vojsk útočiacich na Berlín. Stalin Rokossovského lojalitu ocenil tým, že ho určil za veliteľa tzv. Prehliadky víťazstva 24. júna 1945, na ktorej vojaci Červenej armády k Stalinovým nohám triumfálne nahádzali ukoristené nemecké bojové zástavy.

Ale ani Žukov nemal ešte vyhrané. Dobytím Sliezska sa do výhodnej pozície k útoku na Berlín dostal aj Konev. Stalin rád u svojich maršalov rozdúchaval rivalitu. Bral to ako prevenciu proti prípadnému sprisahaniu. Plán berlínskej operácie preto ponechával otázku, ktorý z oboch maršalov vo finále vstúpi do Berlína, otvorenú.

Začiatok berlínskej operácie vyšiel lepšie Konevovi. Jeho front rýchlo postupoval pozdĺž sliezskej diaľnice na nemeckú metropolu, kým Žukov na niekoľko dní uviazol na húževnatej obrane Seelowských výšin. Preteky o Berlín napokon ale aj tak vyhral Žukov, ktorý po prelomení Seelowskej obrany hnal svoje vojsko nekompromisne vpred. Treba však povedať, že sovietskych vojakov nebolo treba veľmi presviedčať. Boj proti nacistickému Nemecku brali veľmi osobne, čomu sa pre zverstvá, ktorých sa Nemci dopúšťali na Ukrajine, v Bielorusku a Rusku nedá čudovať. Túžba byť v Berlíne čo najskôr a pomstiť sa nepriateľovi priamo „v jeho brlohu“ sa šírila na jar 1945 v celej Červenej armáde.

Konev po ceste ešte musel venovať pozornosť poslednej ako-tak bojaschopnej nemeckej armáde generála Wencka, ktorý sa k Belínu snažil preraziť z juhozápadu. S Wenckom sa vyrovnal, ale Žukovovi to umožnilo dohnať časovú stratu. Naviac, už od začiatku sa počítalo s tým, že Konev po dobytí Berlína bude musieť zlikvidovať posledné veľké nemecké zoskupenie v Čechách a oslobodiť Prahu. Preto po dosiahnutí južných berlínskych predmestí a uzavretí obkľúčenia Berlína, Konev dostal rozkaz sa zastaviť a Berlín prenechať Žukovovi.

Na rozdiel od Rokossovského, ktorý svoje nahradenie Žukovom prijal stojicky a s pochopením, Konev to niesol podstatne ťažšie. Priateľstvo so Žukovom bolo zrazu minulosťou a Konevovu zášť mal Žukov čoskoro tvrdo pocítiť.

Osloboditeľ Prahy

Podľa pôvodných plánov mala byť Praha oslobodená medzi 12. a 13. májom. Vypuknutie pražského povstania, ale spustenie pražskej operácie urýchlilo. Najbližšie do Prahy to mal z Plzne americký generál George Patton. Praha však patrila do sovietskej operačnej zóny a americký vrchný veliteľ a budúci prezident generál Dwight Eisenhower preto výslovne zakázal pohyb amerických vojsk na Prahu. Patton to s veľkou nevôľou akceptoval a obmedzil sa len na vysielanie prieskumných jednotiek.

Stalin nemienil riskovať, že Patton, ktorý bol známy veľmi svojským výkladom rozkazov, neodolá pokušeniu sám byť osloboditeľom Prahy, a preto mal Konev na Prahu vyraziť čo najskôr. Večer 6. mája sa dali do pohybu dve tankové armády (dokopy 834 tankov), ktoré kryla od východu 2. poľská armáda a zo západu sovietska vševojsková 28. a 52. armáda. Konevov rozkaz bol jasný: „Nepočítať s únavou vojakov ani inými prekážkami. Rozvíjať útok rýchlym tempom 30 – 40 km za deň. Útočiť v noci. Za niekoľko dní bude po vojne, potom si vojaci oddýchnu. Vydajte zo seba všetko!“

V noci zo 7. na 8. mája sovietske jednotky prekročili Krušné hory. 4. gardová tanková armáda generála Dmitrija Leljušenka postupovala smerom na Litvínov, Louny a Kladno. Na východ od nej sa valili tanky 3. gardovej tankovej armády generála Pavla Rybalka. Ten postupoval po trase Teplice – Lovosice – Kralupy.

V Prahe sa medzitým stavali barikády. Skúsené a lepšie vyzbrojené nemecké jednotky však získavali navrch. Vedenie pražského povstania vysielalo rozhlasom zúfalé prosby o pomoc. Tá prišla z nečakanej strany. Svoju pomoc ponúkol veliteľ 1. divízie ROA, generál Sergej Buňačenko. Veril, že záchranou Prahy sebe aj svojim vojakom vykúpi milosť za to, že sa pridali na nemeckú stranu. V ťažkej situácii sa nachádzajúci velitelia pražského povstania pomoc prijali a nasadenie vlasovcov skutočne pomer síl v Prahe zvrátilo.

Keď sa o dohode s vlasovcami dozvedela československá vláda, ktorá v tom čase sídlila v Košiciach, bol z toho politický škandál. Vodca československých komunistov Gottwald zúril, pretože dohodu s vlasovcami podporili aj pražskí komunisti (napr. Josef Smrkovský, v roku 1968 predseda československého parlamentu). Vedenie pražského povstania napokon tlaku podľahlo a po dvoch dňoch bol Buňačenko požiadaný, aby Prahu so svojimi jednotkami opustil. Obranu Prahy zaplatilo svojím životom viac ako 300 vlasovcov. Ich účasť na obrane Prahy bola desaťročia zakázanou témou.

Medzitým sa rozbehlo rokovanie o kapitulácii priamo s Nemcami. Nemci mali záujem čo najrýchlejšie prejsť Prahou, aby unikli Rusom a dostali sa do amerického zajatia. Povstalci nemali žiadne informácie o postupe Červenej armády, a preto podvečer 8. mája podpísali s Nemcami dohodu o kapitulácii, ktorá im ale povoľovala odchod na západ. Pražania nevedeli, že sovietske tanky sú už v Terezíne, len pár kilometrov od Prahy. Z pohľadu Moskvy to bola ďalšia vážna politická chyba, za ktorú po nástupe komunistov k moci jej protagonisti platili väzením.

Prvé sovietske tanky vošli do československého hlavného mesta 9. mája medzi druhou a treťou hodinou rannou. Neriskovali ale stret s nepriateľom v zastavaných tmavých nočných uliciach a ďalej do stredu mesta postupovali až po svitaní. Davy Pražanov vítali sovietske tanky orgovánmi. Konev neskôr spomínal, že v ten deň sa mu „strácali“ celé pluky, ktorých velitelia neboli schopní sa vymaniť z obľahnutia rozradostenými Pražanmi a hlásiť veliteľstvu svoju polohu. Aj vďaka tomu mohol Konev do Moskvy zahlásiť, že Praha je od nepriateľa bezpečne vyčistená až o deviatej ráno 10. mája. Straty Červenej armády pri oslobodzovaní Prahy predstavujú 30 až 40 padlých. Avšak celkové straty počas celej pražskej operácie sa počítajú na vyše 11-tisíc padlých a 38-tisíc ranených mužov.

Žukov v nemilosti

Po krátkej eufórii z víťazstva nasledovala tvrdá sovietska realita. Stalin už svojich vojvodcov nepotreboval. Naopak, videl v nich hrozbu. Najmä v sebavedomom a až priveľmi populárnom Žukovovi. Víťazný maršal, ako ho dodnes volajú, bol odstavený do druhoradej pozície veliteľa Odesského vojenského okruhu. Ale tým to skončiť nemalo.

Začala ho sledovať tajná štátna bezpečnosť a zbierať na neho kompromitujúci materiál. Proti Žukovovi bolo použité aj to, že si nemeckej koristi užíval viac než ostatní. V Červenej armáde bolo povolené posielať domov v Nemecku získanú alebo rovno ulúpenú vojnovú korisť. Pre každú hodnosť bol stanovený povolený objem balíkov. Lenže orgány štátnej bezpečnosti zistili, že Žukov si poslal domov rovno niekoľko vagónov takejto koristi.

To, že Žukov mal počas vojny popri riadnej manželke aj VPŽ, čo je ruská skratka pre tzv. poľné vojenské manželky (Vajenno-Palevaja Žena), bolo pre vyšších dôstojníkov normálne a povolené. Problém bol, že Žukov sa so svojou VPŽ nemienil po vojne rozísť. Rozviedol sa a oženil sa s ňou.

Keby mal Stalin Žukova za lojálneho, nič by sa nedialo. Ostatne aj Konev sa po vojne rozviedol a oženil so svojou VPŽ, ktorá bola frontovou zdravotníčkou. Lenže Žukov bol obvinený z bonapartizmu a „nesúdružského“ správania nehodného člena komunistickej strany. Tu už končili žarty. Za podobné obvinenia bol pred desiatimi rokmi zastrelený maršal Tuchačevskij.

Na schôdzi armádneho velenia, kde sa riešili Žukovove prehrešky, mal hlavnú obžalobnú reč práve Konev! Historici dodnes vedú spory o tom, či si Konev napísal reč sám, alebo „len“ prečítal, čo mu bolo podané. Vzťah Žukova ku Konevovi táto udalosť poznačila natrvalo. No na druhej strane existujú svedectvá, že Konev sa pred Stalinom Žukova aj zastával.

Žukov bol zbavený všetkých politických funkcií a odvelený ešte ďalej od Moskvy za veliteľa Uralského vojenského okruhu. Jeho kolegovia a priatelia boli jeden po druhom zatýkaní. Bolo mu jasné, že každým dňom môže prísť rad aj na neho. Nemienil sa však vzdať. Pod zámienkou nácviku boja s nepriateľským výsadkom v tyle vlastných vojsk sa opevnil v budove okruhového veliteľstva. Niekoľko týždňov z nej prakticky nevychádzal a keď, tak len obklopený oddielom verných dôstojníkov. Psychický tlak ale vykonal svoje a Žukov prekonal v tomto období slabší infarkt. Stalin napokon neriskol otvorený útok na populárneho vojvodcu a po čase ho vzal na milosť.

Keď v októbri 1957 nový vodca Nikita Chruščov poslal Žukova, vtedy ministra obrany, do predčasnej penzie, pričom ten mu len pár mesiacov predtým zachránil krk pri pokuse starej Stalinovej gardy (Molotov a spol.) o palácový prevrat, Konev sa opäť postavil proti bývalému priateľovi. Ale na post ministra obrany aj tak nedosiahol a naďalej zostal „iba“ námestníkom ministra. Chruščov si radšej vybral Malinovského.

Žukov a Konev sa nasledujúce roky v podstate ignorovali. K akémusi symbolickému zmiereniu došlo až tesne pred Konevovou smrťou, keď Žukov prijal pozvanie na oslavu jeho narodenín. Svedkovia, však uvádzajú, že na oslave sa zdržal iba chvíľu a za celú dobu sa ani raz neusmial.

V rokoch 1955 až 1960 Konev zastával okrem iných funkcií aj post vrchného veliteľa spojených síl štátov Varšavskej zmluvy – čo bola organizácia, ktorú si Sovietsky zväz vytvoril z porobených európskych štátov ako akúsi protiváhu NATO. Z tejto pozície Konev velil sovietskym vojskám, ktoré na jeseň 1956 krvavo potlačili maďarský pokus o vymanenie sa zo sovietskeho zovretia. Pražský spor o jeho sochu ostatne začal práve tým, že k soche bola pripojená tabuľa, ktorá pripomína maršalov podiel na potlačení budapeštianskeho povstania v roku 1956 a na invázii do Československa v roku 1968.

K tomu sa v polovici šesťdesiatych rokov penzionovaný Konev dostal tak, že v máji 1968 viedol do Československa veľkú sovietsku delegáciu, ktorá sa tam mala zúčastniť osláv víťazstva nad nacizmom. Išlo o niekoľkotýždňovú grandióznu akciu. Delegácia mala obísť mnohé československé závody a vojenské útvary a tam „besedovať s občanmi“. Konev je obviňovaný, že jeho misia bola v skutočnosti spravodajskou operáciou a že sa takto vedome zúčastnil príprav augustovej invázie.

Konev, ako lojálny sovietsky občan, takmer určite proti invázii nenamietal. Ale v tom čase o jej príprave vedel len úzky okruh ľudí a je málo pravdepodobné, že by medzi nich patril síce slávny, ale už penzionovaný vojvodca. Okrem toho, v KGB ani GRU na pomoc starého maršala pri získavaní spravodajských informácií rozhodne odkázaní neboli. Mali u nás toľko agentov, že ich analytici nestíhali získané informácie vyhodnocovať. Úloha Koneva a najmä jeho sprievodu bola skôr „preklepnúť“ československých komunistických a vojenských funkcionárov (najmä na strednej úrovni) z hľadiska ich vernosti Sovietskemu zväzu v situácii, keď medzi československým a sovietskym komunistickým vedením dochádzalo k čoraz vážnejším rozporom.

Do konca svojho života sa už potom Konev na verejnosti objavoval iba pri príležitosti osláv víťazstva nad nacizmom a pri stretnutiach s veteránmi. Písal pamäte a staral sa o vnúčatá. Maršal zomrel na infarkt 21. mája 1973. Pochovaný je pri kremeľskom múre na Červenom námestí v Moskve. Leží tam spolu so svojím starým priateľom a veľkým rivalom maršalom Žukovom, ktorý ho na onen svet nasledoval o rok a jeden mesiac neskôr.

Spor o sochu

Vyčítať Konevovi, že slúžil „zločinnému komunistickému režimu“ je v podstate len okázalou demonštráciou morálnej nadradenosti. Na rozdiel od nás, pre ruský národ je komunistický či boľševický režim integrálnou súčasťou ich dejín. Pre generáciu, ktorá prešla Veľkou vlasteneckou vojnou, ako aj pre dve nasledujúce generácie, bola vernosť vlasti a vernosť komunistickej strane jedným a tým istým. To, že pre nemalú časť ruskej spoločnosti je tomu tak dodnes, je už iná záležitosť.

V dnešnom spore o Konevovu sochu veľmi nejde o deklarované vyrovnanie sa s komunistickou minulosťou a o samotného maršala už vôbec nie. Veď napríklad o premenovaní Konevovej ulice na pražskom Žižkove aspoň zatiaľ nikto neuvažuje. Ako zvyčajne, aj v tejto kauze ide hlavne o politické egá zúčastnených protagonistov – v tejto chvíli už na oboch stranách.

Ruská strana argumentuje porušením zmluvy o vojnových pamätníkoch a vojnových hroboch z roku 1993. Česká strana zase vyhadzuje Moskve na oči nedostatočnú resp. žiadnu starostlivosť o legionárske hroby na území Ruska vyplývajúcu z tej istej zmluvy. Aby spor bol ešte absurdnejší, pražský magistrát Moskve na truc premenoval námestie, na ktorom sa nachádza ruská ambasáda, po zavraždenom ruskom opozičnom politikovi Borisovi Nemcovovi. Ambasáda reagovala zmenou poštovej adresy. Nepresťahovala sa, len za oficiálne sídlo je teraz uvádzaná budova konzulárnych služieb nachádzajúca sa v jednej z vedľajších ulíc. A bolo avizované, že stanica moskovského metra Pražská bude premenovaná na Konevovu. Pred pár dňami starosta pražskej štvrti Řeporyje nechal na jednom z námestí inštalovať pamätnú dosku venovanú vlasovcom 1. divízie ROA, ktorí padli pri obrane Prahy v máji 1945. Ruská ambasáda pochopiteľne rozhorčene protestovala.

Čo už je vážnejšie, ruský Úrad pre vyšetrovanie (Sľedstvennyj kamitet – akási ruská verzia FBI) už začal trestné stíhanie českých politikov, čo už zaváňa zasahovaním do vnútorných záležitostí druhého štátu. Ruská tlač s neskrývanou škodoradosťou zaregistrovala stíhaním vyvolanú nervozitu na českej strane a začala špekulovať o možnom únose a zavlečení politikov do Ruska. Rusom sa asi tento silácky štýl páči, ale zrejme si neuvedomujú, aký devastačný dopad majú tieto reminiscencie metód Stalinovej NKVD na renomé a imidž Ruska za jeho hranicami.

Socha maršála Koneva v Prahe.

Česká tlač na oplátku prispela správami o ruskom agentovi s ricínovými injekciami, ktorými majú byť zlikvidovaní pražský primátor, starosta Prahy 6 a starosta Řeporyjí. Vo vybičovanej mediálnej hystérii sa na sociálnych sieťach začali objavovať aj vyhrážky smrťou. Všetci traja spomenutí komunálni politici preventívne dostali policajnú ochranu.

Konevova socha v súčasnosti spočíva v depozite jedného pražského múzea a treba povedať, že je o ňu postarané nadštandardne. Je prikrytá, aby na ňu nesadal prach, a klimatizovanú miestnosť bez okien (UV žiarenie exponátom neprospieva) zdieľa so slávnou Muchovou Slovanskou epopejou, ktorá tu tiež čaká na svoje trvalé umiestnenie. Socha má v blízkej budúcnosti tvoriť súčasť expozície pripravovaného múzea XX. storočia. Teda, ak sa predstavitelia Prahy a Ruska medzitým nedohodnú inak.

Na začiatku sporu pražskí zástupcovia ponúkali ruskej ambasáde premiestnenie maršalovej sochy, ktorá sa niekoľkokrát po sebe stala predmetom útoku vandalov, do ich areálu. Rusko ale túto možnosť vtedy odmietlo. Teraz by, naopak, Rusko chcelo sochu odkúpiť, ale zase samospráva Prahy 6 ju už nechce odpredať. A záujem o sochu prejavil aj bývalý slovenský politik a člen Ruskom sponzorovaného Valdajského klubu Ján Čarnogurský. Sochu aj s tabuľou, ktorá celý spor odštartovala, by chcel umiestniť na súkromnom pozemku, kde má pripomínať podiel maršala Koneva na oslobodení východného Slovenska. Tak uvidíme.

Spor o sochu sa dostal do polohy, ktorá je nedôstojná a trápna pre obidve strany. Tie si to však (asi ešte) neuvedomujú. A Ivan Stepanovič Konev sa stal v tejto nechutnej fraške rukojemníkom, čo si tento vojvodca, nech už bol, aký bol, určite nezaslúži. Na českej strane by to chcelo trochu viac veľkorysosti k hriechom vlastných dejín a na ruskej zase o niečo viac nadhľadu a menej precitlivenosti pri nazeraní na vlastné postavenie v dnešnom svete.

Foto: Wikimedia.org